Vďačnosť nie je prežitok, ale obrovská výhoda!

Pri stole v reštaurácii sedí mladý pár s dievčatkom, vyzerá asi na tri roky. Rodičia sa pustia do jedla. 

„Tak čo dnes v práci?“
„Ale, ani nehovor, nestálo to za nič.“

„Doma to dnes tiež bolo na hlavu.“

Dievčatko na jedlo očividne nemá chuť. Len sedí a prehrabáva sa v ňom. 

„No vidíš to? Človek ju vezme do reštaurácie a ona nielenže nepoďakuje, ale ešte sa v tom aj takto vŕta!“

„No a teraz ešte začalo pršať...“

Všetci traja skutočne vyzerajú, že dnešok je najhorší deň ich života. Mať tak čarovný prútik, aby sa cítili lepšie...

Stáva sa to nám všetkým. Sú skrátka dni, keď všetko vidíme čierne. Aj deti majú také dni. Ten čarovný prútik však naozaj máme k dispozícii: je ním vďačnosť.

Nemôžeme za to

Evolúcia to zariadila tak, aby sme si v prvom rade všímali to, čo nás môže ohroziť. Ako inak by sme prežili v divočine? Dnes nás síce cestou do práce nezožerie medveď, ale naša myseľ stále hľadá problémy. A ak sa na ne zameriame priveľmi, podpíše sa to na našom psychickom aj fyzickom zdraví. 

Je zbytočné vyčítať si niečo, čo nám príroda dala do vienka. Môžeme s tým však veľmi dobre pracovať – a naučiť to aj deti. Vďačnosť totiž nie je len o zdvorilosti. Je to predovšetkým schopnosť nachádzať a oceňovať všetko pozitívne, čo nám život prihrá do cesty. 

Vďačnosť je potrebné trénovať‍

Výskumy dokazujú, že cielené rozvíjanie vďačnosti pôsobí blahodarne na psychické zdravie dospelých i detí. Sú spokojnejšie, optimistickejšie, zlepšujú svoje medziľudské vzťahy a napríklad aj kvalitu spánku. U dospievajúcich bola preukázaná menšia inklinácia k závislostiam, ktoré sú veľkou nočnou morou každého rodiča.
Znie to však trochu zvláštne: trénovať vďačnosť? Veď tá predsa musí prísť spontánne, inak to nie je ono. Pritom ide vlastne len o nastavenie nášho pohľadu na svet. Niekedy stačí, ak sa na chvíľu zastavíme a zameriame na to, čo je v našom živote pekné, čo nám robí radosť. Nejde o nasadzovanie ružových okuliarov alebo popieranie skutočnosti, skôr o zameranie pozornosti iným smerom, než sme zvyknutí. 

Ako na to?
Najjednoduchšie je začať vo chvíli, keď sa nám všetko darí. Postupne sa však snažme rozhliadať, zamýšľať a všímať si, za čo všetko môžeme byť vďační: prvý tohtoročný gaštan, ktorý sa leskne v zarosenej tráve, dobrý obed, čo spolu uvaríme, kniha z knižnice, na ktorú sme sa tešili… Deťom je schopnosť všímať si drobné radosti prirodzená. Ak to v nich budeme ďalej rozvíjať, určite to ocenia. Ocení to, koniec koncov, celá rodina – podobne ako tá z nášho úvodného príbehu. 

Spôsobov, ako vďačnosť rozvíjať, je mnoho a kreativite sa medze nekladú. Dôležitá je pravidelnosť a vytrvalosť. Ak chcete naozaj vytvoriť návyk, je potrebné venovať sa jeho podpore dlhší čas. Deti majú rady rituály. Skúste zaviesť ďalšie, týkajúce sa práve vďačnosti:

• Pred spaním si navzájom povedzte tri veci, ktoré vás v ten deň potešili. 
• Cestou do škôlky alebo školy pomenujte, na čo sa tešíte.
• Pri večeri povie každý člen rodiny jednu peknú vec, ktorá sa mu v ten deň prihodila. 
• Vytvorte si miesto, kam budete zaznamenávať všetko, za čo ste vďační. Môže to byť pekná nádoba, do ktorej budete vhadzovať popísané lístky. Alebo ich v tvare skutočných listov nalepujte na strom vďačnosti, ktorý si vyrobíte – či dokonca nakreslíte na stenu. Deti, čo už vedia písať, skúste viesť k písaniu denníka vďačnosti. Stačia aj krátke poznámky, ktoré nám pripomenú, čo všetko pekné máme okolo seba. Zamerajte sa aj na veci, ktoré sa podarili priamo vám a deťom. Vyšla im písomka v škole? Nakreslili krásny obrázok? Naučili sa niečo nové? Pomohli babičke v záhrade? Ak si svoje úspechy napíšeme čierne na bielom alebo nahlas vyslovíme, naučíme sa ďalšiu dôležitú zručnosť: oceniť seba samého.

Vďační rodičia vychovávajú vďačné deti
Deti sa učia napodobňovaním. Najviac im odovzdáme tak, ako sa sami budeme správať. Hoci vám to všetko pripadá samozrejmé, je dôležité hovoriť aj o drobnostiach, ktoré vám zlepšili deň. Ukážme deťom, za čo všetko môžeme byť vďační a prejavujme vďačnosť aj im. Naučme ich tiež, že vďačnosť je možné vyjadriť rôznymi spôsobmi, napríklad úsmevom. Naučiť sa vďačnosti nie je otázka jediného dňa. Ide to pomaly, ale výsledok stojí za to. Váhate, ako začať? Len sa rozhliadnite okolo seba, podobne ako rodičia v našom príbehu. Takže čáry-máry fuk… 

„Viete čo, dievčatá?“ vzhliadne naraz ocko od stola. „Veď je vlastne super, že prší! Ukážem vám, ako sa tancuje medzi kvapkami dažďa, chcete?“

Mamka prestane dievčatko hrešiť za nedojedený tanier. Na malú chvíľočku zaváha, ale potom si spomenie na prvý bozk, ktorý si s manželom dali, keď ich na rande zastihol dážď a oni sa schovali pod prístrešok. Schytí dcérku za ruku: „Tak poďme, ulice teraz budú vďaka mlákam samé zrkadlo. Ako v tej rozprávke o Snehulienke, ktorú sme si dnes čítali: Zrkadlo, zrkadlo, povedz mi, kto je najkrajší na zemi?“

„Ja nájdem prvú mláku!“ zvolá dievčatko a vybehne von. Leje ako z krhly, ale všetko sa naraz zdá omnoho veselšie. 

‍