Ezop
O zajacovi a korytnačke
Pomaly ďalej zájdeš. Zajac sa neustále posmieval korytnačke, aká je pomalá, až ho jedného dňa vyzvala na preteky. To sa už zajac od smiechu váľal po zemi. Ako napokon preteky dopadli?
Ráno slniečko rezko vyskočilo na oblohu. Dnes ho totiž čakala
„Musím rozpustiť zvyšný ľad a sneh. Potom vysušiť a zahriať lúky, a nakoniec prebrať všetkých zimných spáčov z ich dlhého odpočinku,“ opakovalo si.
Taká kopa práce dá veru poriadne zabrať! Slniečko ale nelenilo, sústredene naplo všetky sily a začalo posielať dolu na zem jeden lúč za druhým. Hrialo, hrialo, ako najviac vedelo, ale na zemi sa stále
„Kde sú všetci? Vari nehrejem dosť silno?“ dumalo sklamane.
Vtedy sa v zemi niečo zavrtelo. Odrazu sa zdvihla malinká hromádka hliny, z ktorej nesmelo vykuklo von malé
„Konečne si tu!“ zaradovalo sa slniečko a poskočilo na oblohe. Pozdravilo malé očko jedným zo svojich lúčov.
Očko bolo stále trocha ospalé. Zažmurkalo a začalo sa zvedavo rozhliadať. Na jednej strane začulo žblnkanie vody – aha, veď to je
Vtom zbadalo akúsi bielu kopu, váľajúcu sa obďaleč. To musí byť určite sneh! Nebol to však nadýchaný biely vankúš. Unavene sa ligotal a kvapky z neho pomaly stekali
Malé očko sa nestačilo diviť, čo za krásu to vidí. Zbadalo aj hnedé blato, lesklé kaluže a tiež trocha zažltnutej suchej trávy. A na čiernych vetvách holých stromov dokonca ešte viselo pár
Oko sa stočilo smerom k oblohe, kde ho veselo pozorovalo teplé slniečko. Zas ho pošteklilo ďalším lúčom. Očko kýchlo a vystrelo sa vyššie, akoby ho svetlo volalo k oblohe. Už mu nebola taká zima, a tak vytiahlo zo zeme aj dva štíhle lístky. Rozospato ich roztiahlo ako
„Aké si krásne, očičko,“ pohladilo ho slniečko pochvalne.
Očko…