Ako zvieratká vítali jar

Bolo chladné marcové ráno. Pomedzi stromy nesmelo presvitalo slniečko. Jeho lúče dopadali na záhradu pri chalúpke, kde sa v rohu krčila kôpka lístia. A práve na ňu doskočili štyri ryšavé labky. Šuch! Lístie sa zachvelo.

Bola to veverička Hanička. Odbehla si zo stromu, aby zistila, či sa už po zime prebudil jej kamarát – ježko Jožko.

Spoznali sa na jeseň a ona celé mesiace premýšľala, kedy ho konečne znovu uvidí. Na rozdiel od ježkov totiž veveričky zimu neprespia. A ona toho za ten čas zažila toľko, čo mu chcela porozprávať!

Lístie na kôpke sa však ani nepohlo.

„Jožko! Jožkoooo!“ skúsila Hanička zavolať ešte raz a zahrabala do lístia labkami. Ale ani na druhý pokus sa nič neozvalo.

Veverička prehopsala záhradou smerom k lesu. Opatrne vyliezla na starý dub, v ktorom mala svoju dutinu. Práve v nej strávila celú zimu. Veľa spala alebo pozorovala okolitú krajinu. Len občas vyliezla do studeného snehu, aby si doplnila zásoby, ktoré na jeseň poschovávala do viacerých skrýš.

Niekedy sa prebehla v korunách stromov a sledovala zasneženú záhradu. A každý deň spomínala na ježka Jožka. V okolí nebol hore nik, s kým by sa mohla porozprávať tak dobre ako s ním.

V chalúpke sa rozsvietilo a o chvíľu z nej vyšiel starý pán. Ako každé ráno, niesol hrnček vločiek a slnečnicových semienok do kŕmidla. Bol zababušený do teplého svetra a na hlave mal nasadenú čiapku.

Takto oblečený chodil ku kŕmidlu celú zimu. Keď doň nasypal aj oriešky, ani veverička Hanička neváhala a bežala si nejaký uchmatnúť.

Ale tentoraz niesol starý pán ešte niečo. Bola to konzerva. Veverička sa čudovala. To chce dať vtáčikom?

Potom si všimla, že na konzerve sú nakreslené mačiatka. Haničku to vyľakalo. Starý pán si asi zaobstaral mačku!

„To nie!“ začala sa strachovať. „Čo budem…