Bolo raz jedno dievčatko, ktoré sa volalo Katka. Žila iba so svojou mamičkou, ktorú však trápila ťažká choroba. Bohužiaľ, boli aj veľmi chudobní, takže Katka mala len jedny jediné topánky – staré, popraskané a deravé zimné čižmy. A tak aj počas horúceho leta chodila obutá v týchto ťažkých a hrubých čižmách.
Raz, keď Katka prechádzala dedinou, všimla si ju obuvníkova žena. Táto staršia pani mala veľmi láskavé srdce a dievčatka jej prišlo ľúto. Rozhodla sa, že z malých kúskov kože, ktoré im v dielni ostali nazvyš, vyrobí pre Katku topánočky. Ako si zmyslela, tak aj bolo. Už o pár dní ich išla Katke zaniesť. Topánky boli červené a hoci sa ich obuvníčka snažila ušiť čo najlepšie, neboli príliš pekné. Na malé nôžky však sadli ako uliate a Katka sa im veľmi potešila.
No práve v ten deň, keď Katka dostala nové topánky, umrela jej mamička. Katka s plačom vybehla z domu a utekala nevedno kam. Čoskoro bol pohreb a naň sa červené topánky vôbec nehodili. No Katka nemala na výber - obula si na bosé nôžky topánky a vybrala sa na poslednú rozlúčku s mamičkou.
Keď tak sedela smutná na múriku pri cintoríne, prechádzal okolo nej koč. Vznešená stará dáma, ktorá sa v ňom viezla, zazrela plačúce dievčatko. Katky jej bolo veľmi ľúto, a preto sa ponúkla, že sa dievčatka ujme a poskytne jej nový domov.
Dievčatko dostalo nové, čisté oblečenie a obuv. Začala chodiť do školy a naučila sa čítať, písať a počítať. Rástla do krásy, no ako sa jej dobre vodilo, bola čím ďalej, tým viac namyslená a márnivá. Keď nebolo tak, ako chcela ona, dupala nohami a revala tak nahlas, že ju bolo počuť až ku susedom.
Jedného dňa zavítala do ich končín kráľovná a jej krásna dcéra - princezná. Všetci obdivovali jej krásu, pôvabné šaty…