Filoménin fantastický bunker

Dalo by sa povedať, že päťročná Filoménka bola per-fek-ci-o-nis-tka. To dlhé slovo znamená, že všetko chcela mať dokonalé. Jej izbička nebola len čistá, ale priam bezchybne vyleštená. Niekedy dokonca merala, či sú jej topánočky rozostavené v šatníku v presných rozostupoch.

Filoménka každé ráno a každý večer dôkladne vyrovnala všetky záhyby na prikrývke. Rovnako precízna bola aj pri jedle – na tanieri musela mať všetko úhľadne oddelené od seba. A keď dojedla, tanier musel zostať úplne čistý. Dokonca aj kráčala veľmi opatrne.

Jej mladší braček Robko mal štyri roky. Vôbec by ste však nepovedali, že sú to súrodenci! Robko bol hlučný, neporiadny a všetky jeho topánky boli ustavične pomotané v jednej guči. V chodbe mu ležala jedna ponožka, v obývačke druhá. Stále bolo počuť, ako pobehuje z izby do izby.

Jeho izbička vyzerala ako po výbuchu – a ani sa nepýtajte Filomény, ako jedol! Ani zďaleka všetko jedlo z taniera nedoputovalo do jeho úst. Bol taký hlučný a všetečný, že to jeho sestru ne-nor-mál-ne zlostilo.

V jednu daždivú sobotu boli obaja zavretí doma. Filoména práve úhľadne skladala šatočky pre bábiky, keď do jej kôpky nabúralo Robkovo auto a drobné oblečenie sa rozsypalo všade naokolo.

„Ale už mám toho dosť!“ zvolalo dievčatko. „Urobím si vlastné špeciálne miesto, ktoré bude pekné a upratané! Urobím si bunker! Len pre seba!“

Robko sa na ňu zadíval. „Môžem ti pomôcť?“ zakňučal. „Stavanie bunkrov mi ide celkom dobre.“

„Tebe ide dobre akurát tak robenie neporiadku,“ odsekla Filoménka a odkráčala do svojej izby, aby si tam našla materiál na stavanie.

Rozhliadla sa po čistučkej izbičke a nahlas premýšľala: „Hmm, nie je tu toho veľa. Možno by som mohla použiť svoj stolík a prehodiť cezeň deku?“

Z malého okrúhleho stolíka zložila lampičku aj hodiny a postavila ho doprostred izby vedľa postele…