Hrdzavá líška

Kedysi dávno žila neďaleko lesa jedna veľmi šikovná a vynaliezavá líška. Mala vskutku nádhernú červenohnedú srsť. Nebola však taká veľká a hrôzostrašná ako medvede a ani jedovatá ako hady, a tak musela byť aspoň chytrá, aby sa im vyrovnala.

Táto naša líška sa zo všetkého najradšej preháňala po lese. Vyskakovala, štekala – podobne ako pes – a naháňala si svoj vlastný chvost. To ale bolo zábavy! Lenže tie najkrajšie a najteplejšie dni, keď si šantenie užívala azda najviac, so sebou prinášali i mnoho starostí. Teplo a slnečné lúče totiž súčasne znamenali príchod neželaných hostí. Tými boli blchy.

Ten, kto nezažil, aké nepríjemné je, keď sa blcha driape hore nosom, si sotva dokáže predstaviť ten neznesiteľný pocit. Sú síce takmer neviditeľné, ale sú horšie ako komáre, ovady alebo muchy. A ak sa niekomu ešte nedostali pod kožu, určite naňho kdesi číhajú.

A naša kamarátka líška dostala túto nevítanú návštevu pravidelne každý rok. I napriek tomu, že sa ich pokúšala zbaviť všemožnými spôsobmi, nič nepomáhalo. Prechádzala od jedného brlohu k druhému – dúfajúc, že si blchy nájdu nový domov niekde inde. Škriabala sa o strom, hrýzla si svoju krásnu srsť. Vôbec nič nepomáhalo. Prefíkané blchy vždy len rýchlo odskočili a za moment sa znova vrátili do pohodlného, mäkkého kožúška.

Jedného dňa, keď blchy opäť poriadne vyvádzali, líška prechádzala okolo akejsi drevenej chatrče, ukrytej hlboko v lese. Tento starý dom patril tkáčovi. Vonku pred chatrčou sa povaľovali kúsky vlny, ktoré vyzerali presne ako srsť.

„Vlna by sa mi určite mohla hodiť,“ napadlo našej hrdzavej kamarátke. Hneď si z nej pár kúskov nazbierala a vydala sa smerom k rieke. Tá bola dostatočne hlboká, takže keď líška vlezie do vody, zostane jej nad hladinou trčať iba hlava. Vzala teda chumáče vlny do tlamy a pomaly sa začala brodiť riekou. Najprv si namočila nohy. Blchy, usalašené…