Bol nádherný zimný podvečer. Blížili sa Vianoce a všade vládla pravá vianočná atmosféra. Poväčšine už boli všetci doma spolu so svojimi rodinkami. Len dve deťúrence sa ešte hrali na malom námestíčku.
Stavali si práve snehuliaka, keď tu zrazu sa nad ich hlavami čosi zablýskalo.
„Čo to bolo?“ zhíklo od prekvapenia dievčatko v krásnej ružovej pletenej čiapke s bielym brmbolcom na konci.
„Neviem, vyzeralo to, ako keď sa zablýska minca na slnku,“ poškrabal sa chlapček v modrej ušianke na brade. „Poďme ale dokončiť toho snehuliaka. Za chvíľku nám treba ísť domov. Už sa stmieva.“
„Máš pravdu, ešte nám chýbajú oči. Poďme pod snehom pohľadať nejaké kamienky.“
Ako sa tak prehrabávali v čerstvo napadnutom snehu, chlapčeka čosi zaujalo: „Pozri, tam sa niečo blyští.“ A už sa aj brodil snehom k tomu miestu.
„Čo to je?“ vyzvedalo dievčatko a náhlilo sa za chlapcom.
„Hm, to vyzerá ako hviezda alebo čo,“ chlapec odhrabal rukavicami miesto, kde sa tá vec leskla.
„Naozaj, je to hviezdička. Aká je krásna,“ tešilo sa dievčatko. „Čo s ňou urobíme?“
„No asi spadla z neba. Mali by sme si teda niečo priať. Napríklad poriadny kopec zmrzliny,“ nahlas premýšľal chlapček.
„Nie, na zmrzlinu nemám v tejto zime vôbec chuť. Bŕŕ,“ dievčatko rázne odmietlo jeho návrh.
„Tak si ju odložíme na leto,“ mudroval ďalej chlapec.
„Ach, ty si šiši. Veď by sa nám dovtedy roztopila,“ zasmialo sa dievča.
„Tak ja už potom neviem. Skús niečo vymyslieť ty,“ durdil sa chlapec.
„A čo keby sme ju vrátili späť na oblohu?“ navrhlo dievča.
„Na oblohu?“ chlapec pomaly zdvihol hlavu k nebu posiatemu asi miliónmi hviezd. „Ale ako, ako? Veď je to ďaleko.“
„Vylezieme na najvyššiu strechu, a potom ju vyhodíme smerom k oblohe.“
„Skvelý nápad!“ chlapec bol nadšený, a už aj si bral do rukavíc hviezdičku, ktorá jemne blikala. Akoby dýchala.
„Pozor, nieže…
Readmio je aplikácia plná detských rozprávok oživených zvukmi, ktoré reagujú na váš hlas. Fúra rozprávok je zadarmo, nové pridávame každý týždeň.
