Žili si raz muž a žena. Žena bola taká klebetnica, až strach. Nič nevedela utajiť. Len čo niečo začula, o chvíľu už o tom vedela celá dedina.
Jedného dňa išiel muž do lesa. Začal tam kopať vlčiu jamu, keď tu zrazu na čosi natrafil – predstavte si, bol to poklad! Muž sa ale nezaradoval, namiesto toho začal rozdumovať:
„Čo len mám teraz robiť? Keď sa o poklade dozvie moja žena, rozhlási to po celom okolí. Dozvie sa to aj náš chamtivý statkár a všetko mi zoberie.“
A tak muž hútal, hútal i vyhútal. Poklad opäť zakopal, ale jeho miesto si poriadne označil. Potom sa vybral domov.
Cestou prišiel k rieke. Pozrel sa na sieť, ktorú tam nastražil, a zbadal, že sa v nej trepoce šťuka. Zobral šťuku a odišiel.
Potom obďaleč skontroloval pascu nastraženú na zajaca. Veru, aj v tejto pasci bol úlovok. Muž vybral zajaca a vymenil zvieratá: do pasce položil šťuku a zajaca odniesol k rieke a zamotal do siete.
Keď sa muž vrátil domov, nakázal žene:
„Tatiana, zakúr do pece a napeč hromadu palaciniek.“
„A to už načo?“ čudovala sa žena. „Ktože takto v noci pec vytápa a palacinky pečie?“
Muž jej vysvetlil: „Rob, čo som ti povedal. Našiel som totiž poklad, budeme musieť v noci odniesť domov peniaze. Treba sa mi posilniť.“
Žena sa zaradovala a rýchlo sa pustila do pečenia.
Muž jednu palacinku zjedol a ďalšie dve šup do kapsy! Tak to robil potajme po celý čas, aby to jeho žena nezbadala.
„Akosi si sa dnes rozjedol, аni piecť nestačím,“ čudovala sa žena.
„Cesta bude ďaleká, poklad ťažký, treba sa dosýta najesť,“ vyhovoril sa muž.
Keď mal muž kapsu napchatú palacinkami až doplna, riekol:
„Ja som už sýty, aj ty sa najedz a poďme, musíme sa poponáhľať.“
Spoločne sa pobrali do tmy. Muž išiel o…