Kedysi dávno v jednej ďalekej krajine panoval kráľ menom Midas. Nebol ani hlúpy, ani zlý, ale tak ako väčšine ľudí sa mu občas stalo, že urobil nejakú hlúposť. Našťastie, ako sa hovorí, nikdy nie je neskoro a všetko sa dá vždy napraviť. Presne tak, ako to bude v tomto príbehu...
Raz večer, keď sa kráľ Midas chystal uložiť na spánok, začul zrazu pod svojimi oknami usedavý plač.
„Kto to plače?“ pýtal sa sám seba. Otvoril okno a vyklonil hlavu. Vonku však už bola hlboká noc a nikoho nevidel. „Kto mi to plače pod oknami?“ skríkol do tmy.
Vzlykanie na chvíľu ustalo a z druhej strany tmy sa ozvalo:
„To som ja, nešťastný Silénos. Som sprievodca a vychovávateľ boha vína Dionýza. Stratil som sa a nemôžem nájsť cestu späť k jeho družine. Ach, ja úbohý!“
Kráľ Midas nezaváhal ani chvíľu. Ihneď nariadil strážam, aby Siléna priviedli dovnútra. Dal mu najesť, ponúkol mu čistý odev a ubytoval ho v najlepšej izbe, aká na hrade bola. Na druhý deň pri raňajkách sa mu ponúkol:
„Ak chceš, ja ťa k Dionýzovej družine odprevadím. Viem, kde sa teraz jeho sprievod nachádza, a prechádzky mám tiež rád.“
Silénos bol šťastím bez seba. „Ďakujem ti, kráľ! Dionýzos sa ti za tvoj dobrý skutok odvďačí, uvidíš!“ ďakoval dojato.
Hneď po raňajkách sa vydali na cestu. Bola to riadne dlhá púť, ale Midas so Silénom si rozumeli, a tak im zbehla rýchlo. Ešte v ten večer doputovali do susednej krajiny a stáli pred samotným bohom Dionýzom.
Tomu sa už po Silénovi veľmi cnelo a začínal sa o neho báť. Preto keď oboch pocestných uvidel, mal obrovskú radosť. Len čo zistil, že mu Midas pomohol v núdzi, povedal:
„Ďakujem ti, Midas, že si zachránil môjho najvernejšieho druha. Pretože si bol taký…