Legenda o pavúkovi

Keď sa istému kráľovi z ríše Inkov narodila dcéra, bol šťastím celý bez seba. Veľmi si ju obľúbil a tešil sa z toho, že jedného dňa bude práve jeho dcéra, princezná Uru, nasledovníčkou trónu a spravodlivou panovníčkou. Chcel jej preto zabezpečiť tú najlepšiu výchovu a vzdelanie. A tak do kráľovstva povolal najuznávanejších učiteľov a prvotriednych poradcov, aby z princeznej Uru vychovali dokonalú a šľachetnú panovníčku.

Ale princezná Uru mala úplne iné predstavy a záujmy. Ani trochu nestála o to, čo sa od nej do budúcna očakáva. Odmietala sa učiť a ku všetkým sa správala ignorantsky a povýšenecky. Jej hlavný učiteľ si s ňou tiež nevedel dať rady.

Zanedlho však nadišiel deň, keď princeznin otec, kráľ celej ríše, zomrel. Všetci obyvatelia smútili, ale zároveň vítali kráľovu nasledovníčku – princeznú Uru. No princeznej sa nová úloha vonkoncom nepáčila, pretože sa od nej očakávalo, že bude úctivá a zodpovedná vládkyňa.

Neubehol ešte ani jeden celý mesiac a kráľovnú Uru už začalo panovanie nesmierne nudiť.

„Riadenie ríše ma nezaujíma! Ja sa chcem len zabávať na slávnostiach, veľa cestovať, byť vždy krásne oblečená a pochutnávať si na dobrých jedlách. Ostatné veci nech robí niekto iný.“ Takto odvrkla svojim radcom a pomocníkom v jedno ráno.

„Ctená kráľovná, to, žiaľ, nie je možné. Ľudia vás predsa potrebujú. Musia vo vás vidieť vzor zodpovednej a spravodlivej panovníčky,“ snažili sa ju presvedčiť radcovia.

No kráľovnú Uru tieto slová ešte viac rozhnevali. Náhle vytiahla dlhý bič a poriadne ním švihla ponad jej hlavu. „Okamžite všetci na kolená!“ skríkla nahnevaným hlasom.

Radcovia veľmi dobre vedeli, že ich čaká bolestivé bičovanie – ako trest za to, že si dovolili radiť samotnej kráľovnej, aby vládla zodpovedne. Žiaden z nich však nemal odvahu neuposlúchnuť jej rozkaz. A tak si všetci do jedného kľakli na kolená a čakali…