Magická noc

Bolo krátko po obede, keď sa domom rozľahlo hlasné klopkanie vychádzkovej palice a dedkovo volanie: „Babička, kdeže ťa mám? Ponáhľaj sa, nech neprídeme neskoro!“

Dedko prechádzal predsieňou celý nervózny a klopkal svojou obľúbenou paličkou. Zvykol si na ňu v časoch, keď mu nohy neslúžili. Aj keď teraz ju už vôbec nepotreboval, nosieval ju všade so sebou – skrátka si s ňou pripadal ako švihák.

„Je sotva pol tretej, deduško! Vieš predsa, že nás čakajú až na večeru,“ zasmiala sa babička zo spálne a zaspomínala si. Kedysi pred každou návštevou chystala mnoho dobrôt. Ale teraz všetko nachystajú ich deti a vnúčatá. Aj tak sa už nemohla dočkať. Dôkladne sa preto pripravovala na večer. Aké si len vezme šaty? A čo klobúk a svetrík? Na konci októbra býva chladno, alebo aspoň bývavalo.

„A čo Fliačik, kde je?“ ozval sa opäť deduškov hlas. Ušatý oriešok ešte s deduškom a babičkou býval len krátko a občas sa zatúlal.

„Neboj sa, je tu so mnou, tiež sa už detí nemôže dočkať,“ zvolala babička od skrine s oblečením. Stihla pritom pohladiť Fliačka, ktorý nadšene pobiehal medzi ňou a dedkom.

Ako sa tak fintili, tešili a spomínali na minulú návštevu, popoludnie im nakoniec utieklo ako voda. Čas vyraziť!

Ruka v ruke a s Fliačikom po boku sa vydali na miesto stretnutia. Pomaly sa zotmelo, ale nebáli sa, že by zablúdili – stačilo ísť za svetielkami, ktorými ich vítali. Koľko známych stretli po ceste! Všetci sa tvárili rovnako šťastne. Aby aj nie – s príbuznými sa nevideli celý rok. Fliačik odbehol za svojimi psími kamarátmi a babička s dedkom zamierili za rodinou.

„Babka, dedko!“ Malý Peťko a staršia Rozálka ich od radosti div nerozpučili. „Nám sa už tak cnelo! Rýchlo poďte, pozrite sa, čo všetko sme pre vás s mamičkou…