Mio už bol v ľudskej škole ako doma. Mal rád každú hodinu, na ktorej sa niečo nové naučil. Snáď len pri telocviku musel byť opatrný – predsa len bol omnoho ťažší než deti, takže na kruhy alebo rebriny skrátka liezť nemohol. Z predmetov ho bavil dejepis či zemepis. A najlepšie, keď sa spojili – presne ako dnes!
Žiaci minulý mesiac na zemepise preberali naše susedné krajiny, najmä Česko a jeho pamiatky. Najviac sa im páčil Staromestský orloj – a tak sa pani učiteľka rozhodla, že na koncoročnom výlete sa naň môžu ísť pozrieť. A Mio? Ten, samozrejme, nemohol na výlete chýbať. Skupina na čele s pani učiteľkou kráčala rušnými ulicami a obdivovala prastaré, zdobené budovy okolo seba. V uliciach sa ozývala čeština. Deti zistili, že aj keď je odlišná od slovenčiny, mnoho z nej rozumejú, z čoho mali radosť.
„Pražský orloj je tretí najstarší orloj na svete – a vôbec jediný, ktorý ešte funguje,“ vysvetľovala pani učiteľka. Deťom objasnila, že orloj sú neuveriteľne dômyselné hodiny, ktoré okrem času a dátumu ukazujú aj polohu Slnka, fázu Mesiaca a kresťanské sviatky.
Skupinka zastavila neďaleko veže. Blížila sa celá hodina a zo všetkých kútov Staromestského námestia sa naraz vyrojili ľudia.
„Chcú vidieť dvanásť apoštolov, keď budú hodiny odbíjať celú,“ riekla pani učiteľka a žiakom podrobne opísala, čo všetko môžu na orloji vidieť.
Deti si pripadali ako v inom svete. Alebo hneď v niekoľkých svetoch. Okrem úžasného starého orloja si začali všímať všetky možné jazyky, ktoré okolo seba začuli.
„To bola angličtina!“ zvolala Martinka. Angličtinu poznala, veď sa ju učili v škole a doma si s rodičmi čítali anglické knižky.
Vzápätí okolo nich prešiel elegantne oblečený pán a pozdravil sa s iným mužom, ktorý na neho o kúsok ďalej čakal.
„A tento pán hovoril po francúzsky,“…