Mráz

Mamička za sebou zavrela dvere a Janko osamel. Nebýval rád sám. Už vôbec nie, keď sa necítil dobre. Je to do plaču. Taká krásna zima a on musí mať chrípku. Včera pre ňu zmeškal korčuľovanie s kamarátmi. Ako rád by len vybehol von!

Nešťastný zaliezol do postele a pozoroval začínajúcu fujavicu. Za oknom poletovali nadýchané snehové vločky a na cesty postupne sadala biela prikrývka. Vtom sa vo víre vločiek zjavila tvár. Janko sa musel uštipnúť do líc, či sa mu to nezdá. Tvár nezmizla, naopak, láskavo sa usmiala.

Chlapec sa osmelil: „Čo si zač?

Snehová tvár riekla: „Ja som Mráz. Už nejaký čas sa na teba pozerám a vidím, aký si nešťastný. Prišiel som ťa trochu rozveseliť. Väčšinou pracujem v noci, ale pre teba dnes urobím výnimku.“

Zo snehu sa vynoril ľadový štetec. Janko len udivene sledoval, ako sa okenné sklo plní obrázkami ľadových kvetov.

„Páčia sa ti?“ vyzvedal Mráz.

„Veľmi!“ odvetil Janko natešene.

„Tak sa pozri na toto,“ žmurkol na chlapca Mráz a presunul sa k vedľajšej okennej tabuli.

Štetec sa pustil do práce – a na skle sa objavila ľadová maľba zimnej krajiny.

Janko užasnuto zhíkol.

„Ešte si nevidel všetko!“ vyhlásil Mráz a mocne fúkol na tretie, zatiaľ prázdne sklo. Pred Jankom sa objavil – ďalší Janko. V obrázku chlapca na korčuliach sa hneď spoznal. Znova ho zamrzelo, že nemôže ísť na ľad.

„Neboj sa, čoskoro sa dočkáš,“ povedal s úsmevom Mráz, akoby mu čítal myšlienky. „Tohtoročnú zimu si spolu užijeme. Nechám ti na jazere ľad až do jari!“ zvolal bodro a zmizol.

Keď mamička po chvíli nakukla do izby, našla Janka, ako sedí pri stole, okolo seba má rozhádzané vodové farby a zaujato maľuje.

„Som rada, že ti je už lepšie,“ poznamenala a pohladila ho po vlasoch. „Čo to maľuješ?“

„Iba si…