Najkrajší dar

Po niekoľkých upršaných dňoch konečne vyšlo slniečko a všade sa ozýval vtáčí štebot. Akoby sa aj lastovičky tešili z pekného počasia. Prváci sa po obede tiež s veselým výskotom rozbehli na školský dvor.

Ako prvá bežala Emka, vždy najrýchlejšia zo všetkých. Jej tmavé kučery sa pri behu natriasali ako pružinky.

„Ema, daj pozor! Nieže ti do toho hniezda, čo máš na hlave, vletí nejaký vták!“ vykrikovali chlapci na čele s Tomášom.

Emka zastala a posmutnela. Z jej tuhých kučeravých vlasov sa naozaj nedali upliesť hladké vrkoče ani copy, ako mali jej spolužiačky. Už len učesať ich bola poriadna námaha. Emkine vlasy si odstávali, ako sa im chcelo.

„Nepočúvaj ich,“ pristavila sa pri nej kamarátka Nikolka. „Oni len závidia, že nevedia tak rýchlo utekať.“

Ale Emka zostala zamyslená a bez nálady. Nebolo to prvý raz, čo sa porovnávala s kamarátmi. Prečo aj ona nemôže mať také krásne hladké vlasy, ako má Nikolka? Jej sa to hovorí, keď sa jej nikto nevysmieva.

Z diaľky to všetko pozoroval pán učiteľ, ktorý mal práve na dvore službu. Spočiatku nepovedal nič a nechal deti hrať sa.

„Deti,“ zavolal na ne napokon, „vezmite si aktovky. O chvíľu tu budú vaši rodičia.“

Prváčikovia sa nadšene zhlukli pri bráne. Škola stála na kopci, takže od brány videli doďaleka, ako sa ich rodičia jeden po druhom blížia ku škole. Ešte pár minút potrvá, kým vyjdú až hore. Bolo vidieť, že deti sa na nich veľmi tešia.

„Koho máte najradšej na svete, deti?“ opýtal sa pán učiteľ.

„Mamku!“ zvolala bez váhania Emka. „Ocka! Mamičku a tatka! A babičku!“ kričali ďalšie deti.

„Aj oni vás majú veľmi radi,“ poznamenal s úsmevom pán učiteľ. „Až tak, že vám dali ten najkrajší dar. Dali vám kúsok zo seba – pozrite!“

A naozaj, ako sa…