V mestečku bola jedna križovatka. Denne, ba ešte aj v noci cez ňu prechádzalo množstvo áut.
A aby cez tú križovatku mohli ľudia prejsť z jedného chodníka na druhý, stál tam semafor. Ten to celé riadil. Keď zasvietil NA ČERVENO, všetky autá zastali a čakajúci ľudia tak mohli bezpečne prejsť na druhú stranu. Pokiaľ svietil ORANŽOVOU FARBOU, stojace autá sa pripravili, a len čo zasvietil NA ZELENO, autá sa dali opäť do pohybu.
A takto to šlo deň za dňom, noc za nocou. Lenže semafor začínal byť z toho všetkého už poriadne znudený. Ba čo viac, bol otrávený a nakoniec dokonca aj nahnevaný.
ČERVENÁ, ORANŽOVÁ, ZELENÁ
ČERVENÁ, ORANŽOVÁ, ZELENÁ
ČERVENÁ, ORANŽOVÁ, ZELENÁ
„Dokedy tu budem takto svietiť? Stále rovnaké farby,“ šomral si nespokojný semafor. Ako tak pozeral na okolitý svet, ten hýril rozličnými farbami. A to sa semaforu ohromne páčilo. Lenže on sám bol šedý a hrdzavý.
ČERVENÁ, ORANŽOVÁ, ZELENÁ
ČERVENÁ, ORANŽOVÁ, ZELENÁ
ČERVENÁ, ORANŽOVÁ, ZELENÁ
„Je to tvoja práca, nato ťa sem predsa postavili,“ vravieval mu panáčikový semafor, ktorý stál hneď vedľa neho a riadil chodcov.
„Nevravím, ja mám rád farby. Čo rád, ja ich milujem,“ bránil sa semafor pre autá. „No ale… či ja budem už navždy svietiť len tie isté tri farby, a stále v rovnakom poradí?“
Ako tak premýšľal, niečo mu napadlo. Čo keby som svietil, ako sa mi zachce? Aspoň si tak trošku spestrím svoju nudnú prácu.
A veruže tak hneď aj urobil. Chodci mali práve zelenú – a tu zrazu semafor zasvietil na zeleno tiež. Autá sa v tej chvíli pohli a chodci len tak-tak stihli prebehnúť na druhú stranu. Neskôr zas zasvietil na zeleno, a keď sa autá pohli, okamžite zasvietil na červeno, takže ledva stíhali zabrzdiť. Inokedy len preblikával farbami hore-dolu, tak ako mu práve napadlo.…