Ráno boli všetky okná pomaľované námrazou. V noci poriadne prituhovalo a deti v dedine vedeli, že jazero konečne zamrzlo. Takže môžu zase vytiahnuť korčule a preháňať sa na ľade.
Po raňajkách sa na ulici začali stretávať prvé deti s korčuľami. Na brehu plytkého jazera sa prezúvali a mohli si tam odložiť aj teplý čaj.
Tým, ktoré už predtým na korčuliach stáli, to išlo ľahko. A tak sa ladne kĺzali dookola, tie väčšie sa na ľade naháňali. Skúsený korčuliar Adam predvádzal aj piruety! Menšie deti ho chceli napodobniť, ale on im vysvetľoval, že sa to nenaučia zo dňa na deň. Jeho to tiež stálo veľa modrín.
Na lavičke už sedela len Eliška a šnurovala si korčule. Bola nesmelá a aj teraz vykročila na ľad pomaličky. Stačili tri kĺzavé kroky a bác! V momente sedela na zadku. Hlavne žiadny plač, povedala si.
Skúšala to skoro hodinu, ale vždy to dopadlo rovnako. Nedokázala udržať rovnováhu. Napokon si vyzula korčule a posadila sa na lavičku. Vedľa sedelo ešte jedno dievčatko. Eliška by rada vedela, či sa ani ono nevie korčuľovať, ale hanbila sa opýtať. Dievčatko po chvíli odišlo.
Eliška si povzdychla a vydala sa smerom k miestu, ktoré všetky deti v okolí dobre poznali. Bol tam malý vodopád, ale dnes bol z neho ľadopád plný cencúľov. Za ním sa nachádza jaskyňa hlboká len pár metrov, no krásou by prekonala aj tie hlbšie. Teraz bola plná kvapľov, ktoré pripomínali ľadovú žirafu, mroža, slona aj veľhada kráľovského. Stačilo sa dobre zapozerať a hneď sa ukázalo niečo nové. Veľrybí chvost, kráľovská koruna alebo rytiersky meč.
Eliška obdivovala zimné diela prírody a na svoje korčuliarske neúspechy úplne zabudla. Dokonca stratila pojem o čase. Až keď si uvedomila, že už jej je poriadna zima, vybrala sa späť ku klzisku.
Cestou…