Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna malá myš. Teda vlastne dve malé myši. Niežeby ich na svete nebolo viac, no ostatné sa v tomto príbehu nespomínajú.
Jedna z tých dvoch myší odmalička žila na poli, povedali by sme, že to bola vidiečanka. Celé dni hrabkala hlinu a pobehovala medzi svojimi úzkymi chodníčkami, ktoré si postupne vytvorila v obrovskom pšeničnom poli. Nohy mala rýchle, takže sa raz-dva vedela ocitnúť na opačnom konci poľa a poznala naspamäť už každučký kút.
No a táto poľná myš mala sesternicu, ktorá žila v neďalekom meste. Jedného dňa ju pozvala k sebe na návštevu, nech si trochu poklebetia a spoločne sa poprechádzajú po poľných chodníčkoch. Sesternica z mesta, samozrejme, pozvanie prijala, zbalila si kufre a vydala sa na návštevu na vidiek.
Poľná myš mala svoju mestskú sesternicu veľmi rada, a tak pre ňu pripravila čo najsrdečnejšie privítanie. Nachystala jej rôzne korienky, fazuľku i suchého chleba. To bolo to najlepšie, čo jej mohla ponúknuť. Všetkého bolo neúrekom, sesternica z mesta sa mohla dosýta najesť.
Nuž a čochvíľa sa sesternice v biednom príbytku u poľnej myši zvítali. Pišťali od radosti jedna cez druhú, lebo sa už veľmi dlho nevideli.
„Poď si najprv trochu zajesť a oddýchnuť po dlhej ceste, sesternička moja,“ hovorí poľná myš a hneď zaviedla kamošku k pripravenému jedlu, ktoré tak precízne chystala.
No mestská myš začala ohŕňať svoj dlhý nos nad týmto obyčajným vidieckym jedlom. „Ach, sesternička, sesternička. Ja naozaj nemôžem pochopiť, ako môžeš niekomu núkať takéto nechutné a podradné jedlo. No je mi jasné, že od tohto zapadákova sa veru nedá nič lepšie očakávať,“ pohŕdavo rečnila prieberčivá mestská myš. „Vieš čo, poď ty len pekne ku mne do mesta. Ukážem ti, čo je to skutočný život a hlavne poriadne jedlo. U mňa zažiješ, aké to je, žiť naozaj na úrovni. Pokojne môžeš…