O smutnom žeriave

Na kraji mesta, neďaleko parku sa zišlo plno áut a ešte viac robotníkov. Všetci mali na sebe pracovné vesty a prilby. Chodili sem a tam a v ruke držali papiere pokreslené plánmi nového sídliska a škôlky. Potom celé miesto obohnali plotmi a červeno-bielou páskou. Práca sa mohla začať.

Na parkovisku vedľa staveniska stáli zaparkované dva bagre a jeden vysoký žeriav a len tak sa natriasali nadšením. Pár dní po sebe iba ukradomky pokukovali, ale potom sa dali do reči.

„Už sa nemôžem dočkať, kedy sa svojou lyžicou zahryznem do zeme,“ riekol väčší bager.

„Máš pravdu, búranie a hrabanie mám zo všetkých vecí najradšej,“ súhlasil s ním malý bagrík. Hneď pokračoval: „A úplne najlepšie je, keď trochu zaprší a ja sa môžem vyblázniť v mäkkučkom blate.“

Ani žeriav nezaostával a chcel sa s ostatnými porozprávať: „A ja mám zas veľmi rád čistú prácu, ktorá príde potom. Vyložím na seba vysoké kusy panelu a pozerám sa, ako nové domy rastú do výšky.“ Dlho do noci sa rozprávali o tom, ako sa na stavbu tešia.

Netrvalo dlho a oba bagre sa pustili do práce. Celý deň sa hrabali v zemi: veľký bager kopal veľké diery a malý nastupoval po ňom, aby zrovnal menšie nerovnosti. Večer sa rozprávali o vykonanej práci a vzájomne sa chválili, ako im to ide. Potom si začali uťahovať zo žeriava, ktorý sa ešte do stavby vôbec nezapojil.

„A ty čo, zaspal si? Celý deň stojíš a len sa prizeráš. Lyžicu nemáš, do zeme poriadne hrabnúť nevieš,“ doberal si ho veľký bager.

Ani malý bager sa nedal zahanbiť: „Ale veď naň pozri, on by aj tak teraz nemohol na stavbu ani vojsť. Nemá pásy a tie jeho malé kolieska by rýchlo zapadli do blata. Je nanič!“

Žeriav zosmutnel, a keď sa zotmelo,…