Paulínka mala štyri roky. S mamkou a ockom bývala v byte v meste, a hoci bol byt malý, mala v ňom svoju vlastnú izbičku.
Paulínka v nej však nebývala sama. Býval tam s ňou veľký plyšový pes Hugo, ovečka Betka, malá opička, dve mačičky, tri farebné medvede, tri bábiky, ku ktorým patril kočiarik, malá postieľka, nosič a veľká škatuľa s oblečením, dečkami a zavinovačkami.
Ďalej žili v izbičke tri autíčka, veľké žlté smetiarske auto, farebný vĺčik, umelohmotná húsenica, škatuľa plná drevených kociek, nádoba s legom, drevená dúha, čo sa dala krásne rozobrať a potom zas zložiť, dve lopty a drevený vláčik s koľajnicami, ktoré keď sa zostavili, zabrali celú izbičku.
Boli tam aj guľôčky, lekársky kufrík, kuchynka, xylofón, trúbka, hojdací koník a veľa najrôznejších knižiek. Títo všetci žili s Paulínkou v izbičke.
Paulínka svoju izbičku zbožňovala. Bolo to jej kráľovstvo. Niekedy kráľovstvo, inokedy železničná stanica alebo zoo a niekedy zas pláž pri mori či škôlka pre bábiky. Izbička totiž mohla byť všetkým, čo si Paulínka vymyslela. A Paulínka si toho dokázala vymyslieť kopu.
Ibaže dievčatko svoju izbičku strašne nerado upratovalo. Mamička mu s tým často pomáhala, ale niekedy sa ani jej nechcelo, a tak bol v izbičke poriadny neporiadok.
Paulínke neporiadok veľmi neprekážal. „Prečo by sa každý večer malo všetko upratať na svoje miesto?“ pýtala sa. „Veď ak si to nechám na zemi, zajtra ráno sa s tým môžem zase hrať.“
Lenže keď už bol neporiadok v izbičke naozaj veľký, Paulínka na zemi nemala dosť miesta na hranie s ďalšími hračkami. Alebo niektorú zo svojich hračiek nemohla nájsť. Vtedy chodila za mamkou a ockom a mrnkala: „Mami, nevieš, kde mám zeleného medveďa? Oci, nevidel si môj vláčik?“
Ibaže ani rodičia väčšinou nevedeli. „Asi bude tam, kam si ho odložila,“ vraveli. Ale Paulínka si…
