„Heeej, Peper, vstávaj! Čo zase toľko vylihuješ?“ začala Soľnička vyrývať do svojho nerozlučného kamaráta.
No Peper si len zívol a prevalil sa na opačnú stranu dúfajúc, že Soľnička mu dá ešte pár minút navyše. Ako vždy sa mýlil.
„Počuj, čo to tak fajnovo voňalo pri včerajšej večeri?“ štuchla do neho bokom.
Vtom aj Peprovi v hlave prebleskli spomienky na večerné stolovanie. Peper a Soľnička totiž bývajú na kuchynskom stole v jednom staršom mestskom byte. Mladá rodinka Horákovcov mu len prednedávnom dala úplne nový šat, a tak si Peper a Soľnička môžu užívať prekrásny jedálenský kút s výhľadom na ulicu. Mimochodom, tá je zväčša poriadne rušná, pretože hneď na druhej strane sídli železničná stanica. A tak sa vždy v pravidelných intervaloch na ulicu vyrojí húf náhliacich sa ľudí. Chaos, vrava, trúbiace autá – to všetko títo dvaja kamaráti deň čo deň pozorujú, kým sa Horákovci podvečer znova nezídu pri stole. A to je potom zas celkom iný zvuk. Pani Horáková považuje spoločnú večeru za akýsi tmel rodiny. Jednoducho, spoločná večera musí byť za každých okolností.
No už sa viac-menej stáva tradíciou, že každý piatok si rodinka dáva prestávku od varenia. Kým sa všetci doma poschádzajú z práce, zo školy či z tréningov a krúžkov, nikomu sa už veru variť nechce. A to je ideálny čas dopriať si čosi špeciálne. Neraz aj niečo, čo by si sami ani nedokázali pripraviť. Jedlo si skrátka objednajú z pestrej ponuky, kde majú celý svet ako na dlani. Nuž a práve včera bol piatok…
„Rýchlo! Hovor! Čo to len mohlo včera tak pekne rozvoniavať?“ naliehala na svojho kamaráta zvedavá Soľnička.
„Veď ma nechaj aspoň chvíľu premýšľať!“ odvrkol ešte rozospatý Peper a popritom sa nenápadne blížil k letáku položenému na stole. A hoci sa dobre pamätal na tie rozvoniavajúce trojuholníčky, za nič na…