Peper a Soľnička 5. časť

Peper a Soľnička si v lietadle našli priam ideálne miestečko – vozík, na ktorom sa podáva jedlo. Vďaka tomu sa počas celého letu premávali v trupe lietajúceho stroja sem a tam. Usmiata pani letuška roznášala jedlo a nápoje, ktoré si cestujúci objednali. A naši cestovatelia boli vždy pri tom. Medzikontinentálne lety trvajú zväčša niekoľko hodín, a tak je v lietadlách k dispozícii dokonca aj teplé jedlo pre pasažierov.

„Najviac sa teším na kokpit,“ šepol Peper svojej kamoške.

„A čo je, prosím pekne, ten kokpit?“ opýtala sa Soľnička, no skôr než jej Peper stihol odpovedať, ozvalo sa akési zvukové znamenie. Súčasne sa rozsvietili výstražné červené svetlá.

Tieto piktogramy však Peper vôbec nepoznal. Boli úplne iné ako tie, čo videli na zaoceánskej lodi. Neukazovali žiadny smer. Ale všimol si, že všetci cestujúci si začali zapínať bezpečnostné pásy. „Čo sa to deje?“ zhrozila sa Soľnička.

„Neviem presne, ale možno prichádza turbulencia, trochu nás zatrasie.“

A hoci jeho kamoška nerozumela ani slovu turbulencia, hneď nato zistila, čo znamená. Najprv sa začalo celé lietadlo silno triasť. Poháre a taniere, ktoré mali cestujúci položené na stolíkoch, poriadne drnčali. Potom zas mala Soľnička pocit, že padajú strmhlav k zemi ako hnilá hruška, až sa následne celé lietadlo naklonilo do strany. Naši dobrodruhovia sa opäť pevne držali. Aj keď im to pripomínalo nebezpečnú búrku na zaoceánskej lodi, tentoraz s nimi nebol skúsený Arašid, ktorý by im pomohol. Museli sa spoľahnúť len sami na seba. O malú chvíľu sa však stroj znovu vyrovnal. Aj trasenie sa už zdalo byť oveľa menšie. Taniere a poháre sa upokojili. Vtom sa ozval nejaký signál. Svetlá teraz svietili nazeleno.

„Tak, pán kapitán to zrejme zvládol,“ pousmial sa Peper.

„Čo zvládol? Čo zvládol?“ dožadovala sa bleskovej odpovede ešte stále trochu vystrašená Soľnička.

„Vieš, milá moja, práve sme na vlastnej koži…