Prečo má ropucha škvrny

Aj kedysi dávno žili ropuchy takým istým životom ako aj dnes. Obľubovali blato, mokrade a rady skákali po kameňoch. Keď sa na oblohe zjavil mesiac, usadili sa na niektorom z kameňov a kvákali svoje obľúbené pesničky. Jediné, čo vtedy ropuchy ešte nemali, boli škvrny po celom tele. Jednoducho vyzerali ako obyčajné žaby.

No tento prastarý príbeh hovorí o jednej ropuche, ktorá mala veľmi zlý vzťah s orlom. Ropucha skrátka nemala orla vôbec rada a radšej si ho ani nevšímala. Ale orlovi to nesmierne vadilo, pretože taký vážený a rešpektovaný vták si predsa nezaslúži, aby ho akási žaba na kameni takto ignorovala. Rozhodol sa preto, že tej bezočivej ropuche dokáže, akým slabým a bezmocným živočíchom vlastne je.

„Ahoj, moja kvákajúca priateľka. Chcel by som ťa pozvať na náš zajtrajší večierok v oblakoch. Môžem prísť po teba, keďže nevieš lietať. Ponesiem ťa vo svojich pazúroch,“ vyslovil orol, dúfajúc, že sa ropucha zľakne veľkej výšky a bude jej tak môcť dokázať, aká je slaboška.

Avšak ropucha sa výšky nebála. No myslela si, že orol ju istotne chce počas letu pustiť dole a navždy sa jej zbaviť. Navrhla mu preto takéto riešenie: „Myslím, že je to skvelý nápad, orol. A mohol by si doniesť so sebou aj gitaru. Zahráme si na nej a bude nám na večierku veselšie.“

Orol teda súhlasil a na druhý deň prišiel k ropuche aj s gitarou. „Už si pripravená, moja milá priateľka?“ uštipačne sa prihovoril orol. Opäť dúfal, že ropucha sa na poslednú chvíľu predsa len zľakne.

„Ach, ešte potrebujem nejakú chvíľku na skrášlenie. Ale ty choď kľudne napred, ja ťa potom nejako doženiem,“ vyhovorila sa ropucha. A zatiaľ čo si orol naprával svoje perie pred dlhým letom, ropucha nepozorovane skočila dnu do gitary.

Hneď nato sa orol vydal na cestu hore k oblakom, kde sa konal večierok operencov.…