Rozprávka o dreve

Kedysi veľmi dávno sa ľuďom žilo o čosi ľahšie ako dnes. Nevedeli, čo je bieda a ani tuhé a kruté zimy im nevadili. Nie, žeby im nebola zima, no vtedy nemuseli z lesa vláčiť na vozoch a na chrbtoch drevo. Jednoducho prišli do hory, narúbali stromy a kmene zviazali. Potom vzali čarovný prútik, šibli ním a poslali drevo samé až do dediny. Každý do svojho dvora. Drevo samé prešlo cestu z lesa až do dediny. Po kopcoch, dolinách, cez potoky, po úzkych cestičkách aj širokých poľných cestách. Nik mu nemusel ukazovať cestu, samo vedelo, kadiaľ ísť. Kým sa ľudia vrátili z hory, vo dvore ich už čakalo nachystané drevo. Potom kmene už len popílili a mohlo mrznúť hoc aj celý rok.

A prečo tomu tak nie je dodnes? Nuž, takí sme my, ľudia. Keď sa máme dobre, chceli by sme sa mať ešte lepšie. V tomto prípade nešťastie spôsobila jedna dedinská žena.

Raz, keď bolo obzvlášť veterno a daždivo, chlapi nastínali stromy, poukladali ich vedľa seba a už stačilo len prútikom šibnúť a drevo by sa pobralo do dediny ako vždy. Lenže tejto žene sa ohromne nechcelo ísť v takom počasí pešo z lesa. A tak dostala nápad! Vysadla na drevo a povedala si, že keď ide pekne samo až do dediny, tak sa zvezie spolu s ním. Vzala do ruky prútik a šibla. No drevo sa tentokrát ani nepohlo. Šibla znova a stále nič. Nepomáhali pekné slová ani nijaké zaklínadlá. Zosadla teda a šibla prútikom, aby sa aspoň to drevo vybralo do dediny. Lenže drevo sa ani nepohlo. A odvtedy tak aj ostalo naveky.

No a teraz musia ľudia ťažko pracovať, aby dostali drevo z hory domov.