Tonko si pretrel oči a poriadne sa natiahol. Poškrabal sa za uchom, vyskočil na všetky štyri a zavrtel maličkým chvostíkom. Tonko bol totiž zajačik. Býval s mamičkou, ockom a mladšou sestričkou v hájiku uprostred kukuričného poľa.
Ibaže kukurica dozrela a okolo začali s lomozom a rachotom jazdiť obrovské strašidelné stroje. Otecko vravel, že to ľudia žnú kukuricu. Tonko nerozumel, prečo ju netrhajú labkami, tak ako to robil každé ráno on. Jedno bolo ale jasné: stroje jazdili čoraz bližšie a ich hniezdo prestávalo byť bezpečné.
„Myslím, že je načase, aby sme sa presťahovali,“ vyhlásila mamka zajačica, keď sa pri raňajkách zahryzla do šťavnatej žltej kukurice.
„Máš pravdu,“ prikývol ocko zajac, „beztak bude čo nevidieť po kukurici. A s tými všetkými strojmi okolo, to aby sme sa báli vystrčiť nos z hniezda.“
Tonkova sestrička Rozálka ešte nevedela hovoriť, a tak len chrumkala krehkú mrkvičku a všetkých zvedavo pozorovala veľkými očkami.
Ako povedali, tak aj urobili. Nemali toho veľa na zbalenie: zajace nosia v zime aj v lete len svoj kožúšok, jedia, čo im poskytne príroda, a o hračkách platí to isté. Keď prišlo poludnie a slniečko vystúpilo úplne vysoko na oblohu, stroje utíchli. To ľudia poodišli, aby si odpočinuli a dali si niečo na obed.
Pre zajačiu rodinku nastal čas vyraziť. Mamička sa ešte naposledy rozhliadla, zato deti už nadšene fujazdili za ockom v ústrety ďalšiemu dobrodružstvu.
„Ale čo,“ mávla nakoniec labkou aj mamička zajačica, „hlavné je, že sme spolu. Určite teraz nájdeme lepšie bývanie.“
A tak to aj bolo. Prehopsali pomedzi zvyšnú kukuricu, preplietli sa lánom pšenice a rozkvitnutou lúkou a zamierili do mierneho kopca smerom k lesu.
„Už tam budeme?“ vyzvedal Tonko.
„Áno, pozrite sa!“ ukázal otecko o ďalších desať metrov ďalej. Vykonal totiž predbežný prieskum a veľmi dobre vedel, kam rodinku vedie. „Vidíte tamten veľký ker? To bude náš…
Readmio je aplikácia plná detských rozprávok oživených zvukmi, ktoré reagujú na váš hlas. Fúra rozprávok je zadarmo, nové pridávame každý týždeň.
