Starý Bodrík a vlk

Na salaši nad dedinou býval bača so svojím psom Bodríkom. Veľký, huňatý biely pes mu strážil ovce dňom i nocou už dlhé roky. Žiaden vlk sa tak nikdy neopovážil k jeho košiaru s ovečkami priblížiť.

Bodrík bol však už poriadne starý a zakrátko mu vypadali všetky zuby.

„Žiaden úžitok z teba nie je, načo ťa ja chovať budem, iba na smetisko si súci!“ kruto skonštatoval bača a svojho oddaného a verného pomocníka vyhodil za plot na smetisko.

Namiesto neho si zadovážil nového, mladého psíka a očakával, že mu bude slúžiť rovnako dobre ako jeho predchodca.

A chudák Bodrík iba smutne ležal medzi smeťami, o hlade, o smäde, trasúc sa pritom od zimy. Takto bezcitne sa k nemu zachoval bača.

Len čo prišla noc, mladý psík zaliezol do svojej búdy, uložil sa na spánok a čoskoro tvrdo zadriemal.

Starý Bodrík bol však stále ostražitý, stačil aj malý šuchot a už bol v strehu. Veruže aj teraz zavetril, že sa pri košiari vlk potuluje. Už-už chcel plot preskočiť, aby vlka zahnal kadeľahšie, no taký bol vyhladovaný, že ledva vstal.

„Nuž, keď ja nemám čo pod zub, nech si aspoň vlk zaje,“ povedal si Bodrík. Ani len neštekol a schúlil sa na zemi.

Ráno prišiel bača za ovečkami a zistil, že mu jedna chýba. Mladý pes sa schovával v búde.

„Ach, toto by môj starý dobrý Bodrík nedopustil, aby mi vlk ovcu odniesol,“ bedákal bača pri košiari.

A tak Bodríka priviedol naspäť, dal mu dobre najesť i poškrabkal ho za uchom, ako to mal najradšej. Ten div že neskákal od samej radosti.

Keď nadišiel večer, prechádzal sa Bodrík obozretne popri košiari. Tušil, že túto noc sa vlk k nim vráti, keď včera tak dobre pochodil a podarilo sa mu odísť s úlovkom.

Netrvalo dlho a vlk sa už zakrádal…