Tajomný hračkár

Ella mala doma celé kráľovstvo hračiek. Hračky boli vo všetkých poličkách, vo veľkej skrini a dokonca i na zemi – celá izba bola nimi preplnená. Hromada plyšových hračiek, medveď bez pravého ucha, myšiak-plyšák či králiček Bublina, ktorý po natiahnutí pobehoval po detskej izbe ako splašený. A ešte ružový mikrobus, maľovaný plechový kufrík a množstvo bábätiek: Tobiáško, Anežka, Sárinka, Izinka... Ani samotná Ellinka si už nepamätala, koľko tých hračiek vlastne má. Bolo ich tak veľa, že sa s nimi všetkými už ani nemala kedy hrať.

Práve dnes si ale Ella spomenula, že by sa chcela hrať jedine s Opičiakom. Nevedela si však spomenúť, kde ho dala. V tej obrovskej kope hračiek ho nikde nevedela nájsť. Akoby zmizol bez stopy, hoci ho Ellinka hľadala naozaj všade: na stole, v poličkách i v skrini.

„Možno bude pod posteľou,“ povedala si, a už aj tam strčila hlavu. Ale našla iba zatúlanú ponožku, dve kocky a gumičku do vlasov. Natiahla ruku najďalej, ako to len šlo, aby dosiahla až úplne dozadu. Dokonca sa takmer celá vsunula pod posteľ, ale nič iné už nenahmatala, iba prázdnotu.

Vtom sa jej spopod postele naskytol zvláštny pohľad – zdalo sa jej, že pri dverách zahliadla nejaký obrys nôh. Akoby ktosi potichu vošiel do izby, po čosi sa načiahol a náhle sa stratil. Opatrne vyliezla spod postele, no pri dverách nebolo nikoho. Ostal tam len jemný závan príjemnej vône.

„To musel byť Hračkár!“ zhíkla. A vzápätí sa s krikom rozbehla za rodičmi: „Pomoc! Pomoc! Kde je môj Opičiak?“

„Aký Opičiak?“ pýtal sa ocko.

„Predsa ten, ktorého mi kedysi doniesol Ježiško!“ zvolala Ellinka nešťastne.

Mamička sa tvárila záhadne: „Ellinka, veď si sa s ním už nehrala najmenej pol roka. Pamätáš si vôbec, kde si ho mala naposledy?“

Ella sa zamyslela. Skutočne si už ani nevedela spomenúť, čo spolu s Opičiakom prežili.…