Tesár a kováč

V jednej dedine žili neďaleko seba tesár a kováč. Obaja deň čo deň pilne pracovali, obracali sa, ako vedeli, aby si zarobili na živobytie. A celá dedina sa ozývala spevom ich práce. Z jednej dielne sa rozliehal hluk, keď majster tesár usilovne opracovával kusy dreva. Z druhej strany mu odpovedalo cvendžanie kovu – to majster kováč práve čosi kul na svojej nákove. Akoby sa pretekali, kto bude pracovať s väčšou vervou.

Jedného dňa do dediny zavítal na návštevu vznešený učenec zo Soulu. Bolo to zhodou náhod práve počas mestských trhov. Všetci remeselníci už skoro ráno odniesli svoje výrobky do mesta na predaj a bez nich bola dedina neobvykle tichá. Učenec sa so záľubou prechádzal malebnými uličkami, v ktorých sa ozývalo len kŕkanie žiab a spev lastovičiek.

„Aký pokoj,“ vravel si spokojne, „vyzerá to ako dokonalé miesto, kam by som sa mohol na staré kolená presťahovať.“

Učenec sa totiž už dlhší čas obzeral po vhodnom mieste, kde by si dal postaviť nové sídlo. Jeho služba v Soule sa po dlhých rokoch chýlila ku koncu a táto dedina mu pripadala priam ako rajská záhrada, kde by mohol v objatí prírody stráviť zvyšok života. Keď navyše zbadal malý bambusový hájik na priestranstve medzi dvoma domami, neváhal už ani minútu.

Netrvalo teda dlho a do dediny prišli robotníci stavať malý, ale pohodlný a vkusne vyzdobený domček pre učenca zo Soulu. Sám učenec sa už nevedel dočkať, kedy sa bude môcť nasťahovať a načúvať v novom dome pokojnému šumeniu bambusu.

Jeho šťastie však trvalo len veľmi krátko. Sotva sa nasťahoval, z každej strany sa k nemu ozýval akurát tak náramný hukot a treskot. Neustále dobiedzali zvuky dláta a píly. Tresk! Tresk! Odkiaľsi zas rinčalo železo. Až mu v hlave dunelo. Od skorého rána až do samého večera, učenec…