Vodník Viliam a Vianoce

Vodník Viliam sedel na dne rybníčka. Dôkladne čistil svoju kolekciu hrnčekov a okolo neho veselo plávali kapríky. Viliam lovil všetko, čo ľuďom spadlo do vody, a po rokoch už mal veru poriadnu zbierku! Všelijaké vidličky, hrnčeky a najmä termosky, ktoré postrácali nepozorní rybári. Ale pozor – všetko, čo nebolo ligotavé, alebo všetko špinavé a pokazené Viliam pekne vyhadzoval z vody von. Smeti predsa do rybníka nepatria.

Vtom začul sponad hladiny akési hlasy. To budú ľudia!

Keďže bol Viliam zvedavý vodník, hneď nečujne vyplával z vody a schoval sa do tŕstia. Takmer ho nebolo vidieť, veď bol celý zelený.

Chlapček s ockom sledovali vodnú hladinu a ani netušili, kto sa vedľa nich ukrýva.

„O pár dní sem prídeme vyloviť kapra,“ povedal ocko.

„To už budú Vianoce?“ tešil sa chlapček.

„Presne tak, Vilko. Aj keď to tak zatiaľ nevyzerá,“ trocha posmutnel ocko. „Snehu ešte nieto a na rybníku nie je ani kúsok ľadu.“

Viliam to už nevydržal: „Ešte to by tak chýbalo, aby rybník zamrzol! Komu by sa chcelo čušať pod ľadom?“ ozvalo sa zrazu z tŕstia.
Chlapček vystrašene nadskočil, keď sa vedľa neho vystrčila hlava plná zelených vlasov. „Oci, strašidlo!“

Ale ocko, zoči-voči vodníkovi, hneď vedel, s kým má tú česť. Úctivo si zložil klobúk. „To musí byť predsa naozajstný vodník,“ začudoval sa. „Pán nášho rybníka!“

„Presne tak,“ poklonil sa vodník ladne, až z neho kvapky vody odfrkovali. „Som vodník Viliam.“

„Aj ja som Viliam!“ rozžiaril sa chlapček.

Ale vodník bol akýsi namrzený. „Prečo mi zas chcete loviť kapry?“ karhal ich.

„Idú predsa Vianoce,“ vysvetľoval Viliam-chlapček. „A každý vie, že na Vianoce sa jedáva kapor.“

„Vieš ty čo,“ naklonil sa k nemu Viliam-vodník a zašepkal mu do ucha: „Ak mi tieto Vianoce nevylovíte žiadneho kapra z rybníka, prichystám vám prekvapenie.“

Chlapček s ockom váhali. Čo by to boli za Vianoce bez…