Na okraji lesa žil v malom domčeku chudobný drevorubač so ženou a piatimi deťmi. Aby nasýtil celú rodinu, rúbal suché stromy a tie potom predával v dedine na kúrenie. Za drevo zväčša dostal vajcia alebo bochník chleba, občas i nejaké to kurča a pár mincí.
A hoci boli veľmi chudobní, žili si spokojne. Až dovtedy, kým jedno z detí nezačalo chorľavieť. Peňazí na doktora nemali, a tak sa drevorubač vybral znova do lesa, aby nazbieral viac dreva. No suchých stromov bolo čoraz menej, takže musel zájsť o čosi hlbšie.
Ako tak kráčal lesnou cestičkou a premýšľal nad svojím ťažkým osudom, začul niekde nablízku zurčať vodu. Hm, čerstvá voda ma osvieži a azda prídem aj na lepšie myšlienky, pomyslel si drevorubač a šiel za zvukom vody. Zakrátko naozaj objavil malú studničku. No tá bola celá zasypaná lístím a hlinou.
„Trochu ťa vyčistím,“ povedal drevorubač a hneď sa dal do práce.
Keď studničku vyčistil, neúnavne pokračoval – čochvíľa postavil z konárov malý prístrešok, aby do nej nepadalo lístie, a tiež ohrádku, aby do nej nenaplavovalo hlinu.
„Aj som sa zabudol napiť,“ zasmial sa drevorubač a ponoril dlane do studničky.
„Ďakujem ti, dobrý človek,“ ozval sa odrazu tichý hlas.
Drevorubač sa poobzeral, ale nikoho tam nevidel.
„Ďakujem, že si ma vyčistil. Aj za striešku. Hneď sa cítim lepšie,“ vzdychol hlas spokojne.
Drevorubač sa naklonil nad studničku. „To ty?“ neveril vlastným ušiam.
„Áno, ja. Roky do mňa padá lístie a dážď naplavuje hlinu. Ale ty si mi veľmi pomohol a ja sa ti odvďačím. Naber si vody do čutory. Je zázračná. Stačí hlt a vylieči všetky choroby.“
Drevorubač si nabral plnú čutoru, poďakoval studničke a utekal domov.
„Žena moja, mám liek!“ kričal celý zadýchaný, len čo vbehol do domu. Potom podišiel k prični, na ktorej ležalo ich chorľavé dieťa, a…