Jedného dňa pán Kim odišiel z domu a vybral sa do Soulu. Pán Kim žil so svojou rodinou v maličkej dedine v horách a nikdy predtým v hlavnom meste nebol. Chýry však vraveli, že je to mesto, akému niet páru – plné nádhery, bohatstva a drahocenností, aké nikde inde nevidieť. Keďže pán Kim mal dcéru súcu na vydaj, rozhodol sa ísť do Soulu, aby jej nakúpil strieborné ihlice do vlasov a hodvábne črievičky. Chcel ju mať za najkrajšiu nevestu v dedine. Prerátal teda svoje ťažko zarobené dukáty a vybral sa na cestu.
Čakala ho veru dlhá a namáhavá cesta, pretože hlavné mesto ležalo ďaleko. Pána Kima však poháňala zvedavosť. Sám sa nevedel dočkať toho, ako ten ospevovaný Soul bude vyzerať. A keď tam konečne dorazil, zistil, že chýry skutočne hovorili pravdu. Soul bol prekrásny, plný prenikavých farieb a zvukov. Okolo majestátnej rieky Chan sa tiahli široké cesty lemované naleštenými výkladmi, mestskí páni a panie korzovali po uliciach, vyparádení v drahých odevoch, a obchodníci ponúkali tovary z celého sveta. Pánovi Kimovi sa zo všetkej tej nádhery zakrútila hlava. Sotva sa odvážil vstúpiť do obchodu a osloviť niektorého z predavačov, taký bol ohromený všetkými tými cudzokrajnými vôňami a farbami.
Zatiaľ čo si v jednom z obchodov hanblivo prezeral vystavené jantárové korále a šuštivé hodvábne látky, predavač si pána Kima z diaľky premeriaval. Jeho bystrému oku neušlo prosté, zaplátané oblečenie a plaché správanie, a tak správne usúdil, že pán Kim musí prichádzať z dediny. Napadlo mu teda, že si z neho urobí nevinný žart.
„Vidím, že vás upútal môj tovar,“ prihovoril sa pánovi Kimovi obchodník medovým hlasom. „Mám tu jednu špeciálnu vec, ktorá vás určite bude zaujímať.“ S týmito slovami vytiahol spod pultu akýsi plochý kovový disk a s cinknutím ho vyložil pred seba.
Pán Kim vzal opatrne…
