„A to akože ten chlieb nedoješ? To budeme takto hazardovať a márnotratne rozhadzovať?“ spýtala sa svojho manžela, drevorubača Jozefa Pahýľa, nahnevaná manželka. Tak riadne pri tom dupla nohou, že Jozefovi až tanier s obedom zarinčal. Pracovala totižto na biofarme a plytvanie potravinami bolo pre ňu nezlučiteľné s jej životným štýlom.
„Aspoň to vyhoď sliepkam, lebo mi srdce utrhne,“ pokračovala, snažiac sa svojimi výchovnými nariadeniami čo i len trošku napraviť svojho muža, ktorý jej, mimochodom, tým nezodpovedným správaním občas liezol poriadne na nervy.
„Ale áno, hodím to sliepkam. Pohoda. Nerozčuľuj sa,“ odvetil Jozef. Spokojný po dobrom obede teda odbalil zvyšný chlieb zo servítky, na ktorej sa stále držalo Zrnko, a vyhodil ho na dvor sliepkam. Tie sa na tú maškrtu doslova vrhli.
„Ja sa z neho zbláznim! Pomóc! On síce dá sliepkam chleba, ale servítku si už po sebe neuprace!“ neprestávala s vychovávateľskými nájazdmi na svojho muža zodpovedná manželka.
Na to však Jozef Pahýľ už iba pregúľal očami a tíško si povzdychol: „Že som ja radšej nezostal po fajronte v tom lese drevo kálať.“
„Tak toto asi nebude to miesto na zemi, ktoré toľko hľadám!“ Zrnko sa snažilo spamätať z posledných prežitých udalostí, no vtom si všimlo, že okolo neho krúži mucha.
„Čau, mucha. Nezoberieš ma, prosím ťa, von? Hľadám miesto, kam patrím, a toto tu asi nie je tá správna GPS poloha,“ zamudrovalo Zrnko.
Mucha, ktorej to bolo absolútne jedno, pri svojom najbližšom nálete nabrala Zrnko a vyletela s ním navrch kuchynskej linky – práve v momente, keď si Jozef Pahýľ po sebe upratal servítku a znechutene ju šmaril do zmiešaného odpadu.
Nálada v rodine drevorubača nebola v tej chvíli úplne ideálna. Manželka sa snažila predýchať ďalší obrovský eko prešľap svojho muža a bez najmenšieho zaváhania zobrala smetný kôš von a celý jeho obsah poctivo pretriedila…