Ako prichádza jar

Ráno slniečko rezko vyskočilo na oblohu. Dnes ho totiž čakala dôležitá úloha.

„Musím rozpustiť zvyšný ľad a sneh. Potom vysušiť a zahriať lúky, a nakoniec prebrať všetkých zimných spáčov z ich dlhého odpočinku,“ opakovalo si.

Taká kopa práce dá veru poriadne zabrať! Slniečko ale nelenilo, sústredene naplo všetky sily a začalo posielať dolu na zem jeden lúč za druhým. Hrialo, hrialo, ako najviac vedelo, ale na zemi sa stále nič nedialo.

„Kde sú všetci? Vari nehrejem dosť silno?“ dumalo sklamane.

Vtedy sa v zemi niečo zavrtelo. Odrazu sa zdvihla malinká hromádka hliny, z ktorej nesmelo vykuklo von malé zelené očko.

„Konečne si tu!“ zaradovalo sa slniečko a poskočilo na oblohe. Pozdravilo malé očko jedným zo svojich lúčov.

Očko bolo stále trocha ospalé. Zažmurkalo a začalo sa zvedavo rozhliadať. Na jednej strane začulo žblnkanie vody – aha, veď to je potok! Voda sa trblietala a unášala so sebou posledné kusy ľadu. Zvedavé očičko pookrialo a vytiahlo sa na štíhlej stonke o niečo vyššie, aby lepšie videlo.

Vtom zbadalo akúsi bielu kopu, váľajúcu sa obďaleč. To musí byť určite sneh! Nebol to však nadýchaný biely vankúš. Unavene sa ligotal a kvapky z neho pomaly stekali do hliny. Okolitá zem bola ťažká, plná vody.

Malé očko sa nestačilo diviť, čo za krásu to vidí. Zbadalo aj hnedé blato, lesklé kaluže a tiež trocha zažltnutej suchej trávy. A na čiernych vetvách holých stromov dokonca ešte viselo pár cencúľov! Tie sa už ale doslova topili pred očami.

Oko sa stočilo smerom k oblohe, kde ho veselo pozorovalo teplé slniečko. Zas ho pošteklilo ďalším lúčom. Očko kýchlo a vystrelo sa vyššie, akoby ho svetlo volalo k oblohe. Už mu nebola taká zima, a tak vytiahlo zo zeme aj dva štíhle lístky. Rozospato ich roztiahlo ako drobné rúčky.

„Aké si krásne, očičko,“ pohladilo ho slniečko pochvalne.

Očko…