O siedmich kozliatkach

Neďaleko hôr stál na čistinke malý drevený domček. Mal veľké zelené dvere a bývala v ňom koza Eliška so svojimi siedmimi kozliatkami.

Kozliatka boli na svete ešte len pár týždňov, a preto z domčeka chodievali jedine v spoločnosti mamičky Elišky. Boli ešte maličké, no už začínali vystrkovať rožky a vedeli povystrájať kadejaké kúsky. Preto sa ich mamička Eliška snažila poučiť o všetkých možných nástrahách, ktoré ich môžu postretnúť.

Počas jedného výletu ich mama koza zaviedla až za žblnkotajúci potôčik, priamo k pozemku starého pána horára. Horár tam mal velikánsku záhradu s množstvom rozkvitnutých ovocných stromov. Malým súrodencom sa výlet ohromne páčil. A to aj preto, že v horárovej záhrade si po prvýkrát v živote pochutnali na mladých chrumkavých lístkoch z ríbezľových kríčkov, na ktorých sa pomaly začínali tvoriť strapčeky budúcich ríbezlí.

Už-už išla mama Eliška maškrtníkov ohriaknuť, že sa nepatrí obžúvať horárove ovocné kríky, keď sa zrazu ozval zúrivý štekot, ktorý sa čím ďalej, tým viac približoval. Vyľakaným kozliatkam sa od strachu podlomili nohy a o chvíľu sa mohli na vlastné oči presvedčiť, ako vyzerá horárov strážny pes Vrtichvost. Bol obrovský ako medveď a dlhú čiernu srsť na chrbte mal poriadne naježenú. Mamička však zostala pokojná. Dobre vedela, že Vrtichvost je uviazaný, a tak sa dostane iba k jabloni, ktorá bola v bezpečnej vzdialenosti od kozliatok.

„Nuž, kozliatka moje, verím, že si navždy zapamätáte, aké nebezpečenstvo vám tu hrozí a do týchto končín nebudete chodiť,“ prehovorila prísne mama Eliška.

„Tak na to sa môžeš spoľahnúť, mamička! Na to veľké psisko len tak ľahko nezabudneme. Horárovej chalupe sa už budeme zďaleka vyhýbať,“ povedalo jedno z kozliatok ešte trochu roztraseným hlasom.

No najväčšie nebezpečenstvo hrozilo kozliatkam v blízkom lese. Po horách sa tu túlala vlčia svorka a starý medveď. Eliška neraz kozliatkam prizvukovala, že les nie je bezpečné miesto…