Kedy by sa mali deti začať učiť čítať? Nemusíte čakať do začiatku školy
Čo myslíte, kedy je ideálny čas na to, aby sa dieťa začalo učiť čítať?
Verili by ste tomu, že tento rok to bude presne 25 rokov odo dňa, kedy svetlo sveta uzrela prvá knižka o čarodejníkovi menom Harry Potter? Ľudí môžeme odvtedy rozdeliť v podstate na dve skupiny. Tá prvá tento ošiaľ neprecítila, zatiaľ čo tá druhá čaká na list z Rokfortu dodnes.
Ak patríte do druhej skupiny, určite si s nami radi prejdete 10 ponaučení, ktoré z tohto krásneho príbehu plynú.
Nerozlučná trojica Harry, Hermiona a Ron nám dokázala, že mať pri sebe tých správnych ľudí je na nezaplatenie. V priebehu všetkých 7 častí sme mohli vidieť, že priateľstvo má cenu zlata a celým príbehom sa nieslo ešte jedno veľmi dôležité posolstvo. Ako vieme, Harry už, žiaľ, rodičov ani súrodencov nemal. Ron a Hermiona preňho ako rodina ale doslova boli. Aj tu platí, že priatelia, ktorí sú s nami roky, skutočne prestávajú byť priateľmi a začínajú byť rodinou.
Dôkazy o tom, že byť nebojácnym a veriť v dobré konce sa vypláca, sa tiahnu celým príbehom. Harry nás so svojimi priateľmi neraz presvedčili o tom, že vytrvať sa oplatí, a že úspech a víťazstvo prichádzajú veľmi často presne vtedy, keď si povieme, že už ďalej nevládzeme, no napriek tomu sa rozhodneme siahnuť na dno svojich síl a bojovať ďalej.
Toto tvrdenie funguje dvojsmerne – ľudia nás môžu prekvapiť ako príjemne, tak aj nepríjemne. Dôkazom skvele skrývanej faloše bol napríklad profesor Quirrell, ktorý pod svojím turbanom skrýval samotného lorda Voldemorta. Presným opakom bol ale Severus Snape. Harry bol so svojimi priateľmi skalopevne presvedčený o tom, že Snape stále slúži Voldemortovi, ako ale vieme, pravda bola úplne iná.
Pri Severusovi ešte chvíľu zostaneme. Asi nikto z nás nikdy nezabudne na jeho “Always”, ktoré vyslovil, keď sa ho Dumbledore opýtal, či aj po toľkých rokoch miluje Harryho mamu Lily. Hlboká láska, ktorú k nej po celé roky prechovával, prekvapila zrejme všetkých, no bola dôkazom toho, že každý z nás má nejakú životnú lásku – tú jedinú osobu, ktorú bude bezpodmienečne milovať navždy. Žiaľ, nie každému sa podarí zotrvať so svojou láskou vo vzťahu navždy.
Skvele to môžeme vidieť, keď si porovnáme napríklad Rona a Draca Malfoya. Ronova rodina síce nikdy nemala dosť peňazí, no jeho domov bol napriek tomu neustále naplnený smiechom, radosťou a hlavne nekončiacou láskou. Naopak, rodina Malfoyovcov síce patrila k tým solventným, no o tom, čo je to domov naplnený šťastím a radosťou, zrejme nevedel žiaden z jej členov.
Každý jeden diel Harryho je zároveň dokonalým dôkazom toho, že ak niečo chceme dosiahnuť a ak túžime ísť za svojimi cieľmi, snami a úspechmi, je potrebné zvoliť si cestu, ktorá je mimo našej komfortnej zóny. Tak napríklad, účasť v Trojčarodejníckom turnaji či hľadanie horcruxov mali od zóny komfortu naozaj veľmi ďaleko.
Priateľstvo Harryho, Rona a Hermiony síce bolo nerozlučné, ako ale vieme, aj jeho základy sa občas zatriasli a presne to boli chvíle, kedy zostal Harry úplne sám. Platí teda, že v živote každého z nás občas nastanú situácie, kedy sa nebudeme môcť spoľahnúť ani na svoju rodinu, ani na svojich priateľov — práve to sú chvíle, kedy musíme bojovať najviac.
Opäť si to môžeme bližšie vysvetliť na príklade dvoch postáv, tentokrát si vezmime Nevilla Longbottoma a samoľúbeho Gilderoya Lockharta, ktorý sebavedomím doslova prekypoval. Ako sa neskôr ukázalo, bol to jeden zbabelec, ktorý sebavedomím iba maskoval svoju vlastnú neschopnosť. Presným opakom bol ale Neville, ktorý bol síce neustále zakríknutý, nie raz ale dokázal, aké obrovské sú jeho odhodlanie, guráž a odvaha. Aj v tomto prípade sa potvrdilo, že zdanie často klame.
Slová, ktoré vyslovil Dumbledore tesne predtým, ako zomrel, sa mnohým doslova zaryli do srdca. Harrymu totiž povedal: "Neľutuj mŕtvych, Harry. Ľutuj živých a predovšetkým tých, čo žijú bez lásky.” Jeho slová by pre nás mali byť večnou pripomienkou toho, aby sme milovali a žili naplno každý jeden deň, nikto z nás totiž nevie, ktorý bude jeho posledný.
Áno, môže to znieť zvláštne, ale nemáme na mysli tú mágiu, ktorá sa vyučovala na Rokforte. Hovoríme o mágii všedných dní, v ktorej spočíva čaro nášho každodenného života. Ten je predsa plný vecí, ktoré tak celkom nedokážeme vysvetliť a istý druh mágie cítime aj vtedy, keď sa celé hodiny venujeme nejakej činnosti, ktorú milujeme. Pravé šťastie preto nájdeme vtedy, keď túto mágiu nikdy neprestaneme objavovať.