Dyslexia nie je lenivosť. Ako sa s ňou vyrovnať a čo dobré môže priniesť?

„Ach, keď mňa písmenká jednoducho... neposlúchajú,“ vzdychol si Albert nešťastne. Všetci ostatní sa už dávno naučili čítať bez slabík, len on stále koktal, červenal sa a opäť bledol, keď ho v škole vyzvali. 

Dyslexia – čo je to?

S pojmom dyslexia ste sa už pravdepodobne stretli – ľahšou formou trpí až desať percent populácie. Čo to však znamená? Dyslexia patrí do skupiny „špecifických porúch učenia“. Je to niečo, čo nám sťažuje učenie. Dyslexia je problém s čítaním. Časté chyby, pomalšie tempo čítania, rýchlo prichádzajúca únava pri čítaní textu alebo neschopnosť pochopiť, čo vlastne čítame. Nezriedka to ide ruka v ruke s ťažkosťami v písomnom prejave. 

Nie je to, ako si mnohí myslia, len ťažkosť pri hlasnom čítaní. Dyslexia môže byť problémom aj pri čítaní potichu. Ľudia, ktorí ňou trpia, čítajú pomaly, zamieňajú písmená do nesprávnych slov, vymýšľajú si text... To všetko môže spôsobiť, že nerozumejú tomu, čo čítali. A tu je háčik: čítať potrebujeme stále. Len čo začneme chodiť do školy, čítame každý deň. Čítame, keď sa potrebujeme niečo naučiť, čítame, keď sa chceme niekam dostať, keď nakupujeme, keď po škole nastupujeme do práce. Každý deň komunikujeme prostredníctvom e-mailov a textových správ s rodinou, priateľmi, spolužiakmi a nakoniec aj kolegami. 

Nie je to len lenivosť?

Dyslexia sa často bagatelizuje. Niektorí ľudia ju považujú za problém lenivosti alebo dokonca hlúposti. Dyslexia však vôbec nesúvisí s inteligenciou – len sťažuje získavanie informácií. Ak máme problém s čítaním, komplikuje nám to čítanie učebníc a vlastných poznámok. To môže viesť k nízkemu sebavedomiu a nechuti k učeniu či k samotnej škole. 

Má ju? Nemá ju?

Podozrenie na dyslexiu prichádza vtedy, keď dieťa začne chodiť do školy a učí sa čítať. Ak napriek veľkej snahe tápe, treba uvažovať o dyslexii. Diagnóza sa zvyčajne stanovuje v druhej triede. Čaká sa do ôsmeho roku života, pretože v tom čase by už malo dozrievať zrakové a sluchové vnímanie. Určité varovné príznaky možno pozorovať aj skôr: oneskorený vývin reči, vážnejšie rečové ťažkosti, malá slovná zásoba, problémy s rozlišovaním podobne znejúcich slov alebo obrázkov... Nič z toho však nemusí nevyhnutne znamenať prítomnosť dyslexie. 

Čo robiť, ak máme podozrenie na dyslexiu?

Najlepšie je najprv sa poradiť s učiteľom, špeciálnym pedagógom alebo školským psychológom a potom kontaktovať pedagogicko-psychologickú poradňu. Tí môžu diagnózu potvrdiť a dať škole odporúčania, ako k dieťaťu pristupovať. Na nás je potom nemenej dôležitá úloha nájsť spôsoby, ako sa s dieťaťom učiť. Vždy sa musíme snažiť, aby učenie nebolo frustrujúce. 

Čo môžeme vyskúšať?

• Netrvajte na rýchlosti. Postupujte krok za krokom, neponáhľajte sa. Snažte sa o uvoľnenú atmosféru a eliminujte vonkajšie rušivé vplyvy (televízor, hluční členovia domácnosti...).
• Cvičte v kratších úsekoch. Používajte jednoduché texty písané väčším písmom, ukazujte prstom, záložkou alebo čítacím okienkom. Spočiatku stačí, ak dieťa číta tri minúty a následne rozpráva o tom, o čom text bol; potom môže pokračovať ďalšie tri minúty a viac rozprávať.
• Chváľte, chváľte, chváľte. A neporovnávajte. Je pravdepodobné, že deti vo vašom okolí čítajú rýchlejšie, ale vaše dieťa má určite iné silné stránky. Prečo mu zbytočne zrážať sebavedomie?
• Čítajte spoločne. Chvíľu čítajte vy, chvíľu dieťa, striedajte sa. Rozprávajte sa o tom, čo ste prečítali.
• Vyberajte si príťažlivé témy a pútavú formu. Deti majú rady komiksy. Skúsenejší čitatelia môžu vyskúšať Readmio, ktoré ich zaujme rôznymi zvukmi. Dodá im to motiváciu čítať slová správne a pokračovať ďalej. Niektoré deti nadchne zbieranie odznakov za prečítané príbehy. A koho by nebavili kvízy na konci príbehu?
• Kompenzujte neúspechy. Nájdite spoločne činnosti, v ktorých bude vaše dieťa vynikať a bude mať radosť. Hľadajte prirodzené situácie na pochvalu – dieťa spontánne prečíta nápis v obchode, rozlúšti názov autobusovej zastávky v cestovnom poriadku... Nezabudnite ho upozorniť, že sa mu práve podarilo text prečítať a určite sa mu bude dariť aj ďalej.
• Hľadajte silné stránky dieťaťa a využívajte ich pri učení. Možno je slabšie v čítaní, ale čo tak siahnuť po myšlienkových mapách, obrázkoch alebo filmoch? Kreativita nemá hranice.
• Téme dyslexie sa nevyhýbajte. Nebojte sa svojmu dieťaťu jednoducho vysvetliť, prečo mu čítanie tak nejde. Opíšte, čo je dyslexia, a zdôraznite, že sa za ňu netreba hanbiť. Hovorte však aj o tom, že to nie je výhovorka a že to neznamená, že sa nemôže učiť.

‍
Znamená to iba problémy?

V žiadnom prípade! Mohlo by sa zdať, že označenie „dyslexia“ so sebou nenesie nič dobré. Ukazuje sa však, že mnohí dyslektici sa môžu pochváliť vyššou mierou kreativity, vizualizácie a schopnosti holistického myslenia. Dyslektici často vynikajú v myslení v obrazoch a vymýšľaní riešení, ktoré by nedyslektikom nenapadli. Možno to súvisí s tým, že sa už od útleho veku musia snažiť vymýšľať kreatívne riešenia, aby sa niečo naučili, pretože pri tradičnom čítaní textu toho veľa nedokážu. Sú dobrí v myslení v súvislostiach a v neposlednom rade sú vytrvalí a odolní voči tlaku. Sú skrátka zvyknutí tvrdo pracovať, aby sa dostali tam, kde sú ostatní. Pre mnohých dyslektikov platí, že ak sa im v niečom nedarí, o to viac sa im darí inde. A to nás privádza späť k nášmu úvodnému príbehu...

Píše sa rok 1921. Albert, ten istý Albert, ktorého mnohí učitelia považovali za lenivého, sa opäť trochu červená. Ale to len preto, že preberá cenu. Nobelovu cenu za fyziku. Zatiaľ „len“ za vysvetlenie fotoelektrického javu a za prínos pre rozvoj teoretickej fyziky – jeho všeobecná teória relativity je v tom čase taká pokroková, že ju ešte nedocenili ani poprední vedci. Príbeh Alberta Einsteina je len jedným z mnohých, ktoré dokazujú, že dyslexia neznamená, že sa na vás jedného dňa nebude pozerať celý svet.