Trojročné dievčatko na pieskovisku začne nahnevane kričať a plakať. Nepodarila sa mu bábovka. Stojí nad ním dedko. Keď to už vyzerá, že zlosť ovládne aj jeho, stane sa niečo, čo nik na ihrisku nečaká: pomaličky si k dievčatku sadne a pohladí ho po chrbte. „Dnes to bol náročný deň, však? Ak chceš, pokojne rozdup aj ďalšie bábovky, čo si tu postavila, aby ten hnev vyšiel von. A potom skúsime túto nepodarenú zase postaviť spoločne, čo ty na to?“
Kde sa vzal?
Zdá sa, že o hnev v dnešnom svete nikto nestojí. Máme ho zaškatuľkovaný ako niečo zlé – a často až zakázané. Určite ste to ako malí počúvali tiež: Dobré deti sa nezlostia. Kdeže je ten môj poslušný chlapček? Ešte chvíľu sa budeš hnevať a nechám ťa tu! Ty si škaredá, keď sa hneváš! Hnev sa nám skrátka nehodí a musíme ho sebe a predovšetkým deťom zakázať. Alebo nie?
Hnev je jednou zo základných ľudských emócií. A podobne ako k všetkému, čo nás obklopuje a formuje, máme ku každej z emócií nejaký vzťah. Vzťah, ktorý sa do značnej miery tvorí na základe toho, čo nám rodičia, príbuzní a učitelia vštepovali v detstve. Radosť víta každý, ale hnev patrí do skupiny zavrhovaných emócií, spolu so smútkom či strachom. Pritom má skutočne dobrý dôvod. Kedysi dávno nám poriadna dávka hnevu pomohla v obrane pred nepriateľom. Ľudia, ktorých pochytila zlosť, mali zrazu oveľa viac síl na ochranu svojich domovov a blízkych. Túto jeho funkciu síce dnes už, našťastie, toľko nevyužívame, ale podstata zostáva rovnaká: hnev nás upozorňuje na to, že niekto alebo niečo prekračuje naše hranice, deje sa niečo, čo sa nám nepáči, čo nás potenciálne ohrozuje. Vlieva nám do žíl obrovskú dávku energie, aby sme sa proti tomu nepriateľskému mohli náležite vymedziť.
Kam s ním?
Hnev je úplne prirodzená reakcia na niečo, čo sa nám nepáči. Ako v prípade všetkého ostatného, aj tu platí, že čo jednému môže pripadať malicherné, druhému pomyselne rúca celý svet. Niekoho rozzúri, keď ho na priechode pre chodcov nepustí dodávka. Iný sa rozčúli nad večernými správami. Ďalšiemu stačí, aby do neho niekto na večernej zábave trochu strčil, a nešťastie je na svete. Podobné trápenia prežívajú deň čo deň aj naše deti. Jednu vec si však my dospelí musíme pripomínať a učiť ju deti: hnev je síce v poriadku, ale niektoré jeho prejavy nie. Preto treba deťom vysvetľovať, na čo hnev slúži, pýtať sa, prečo ho cítia, a ukazovať im, ako s ním naložiť
Práca s hnevom v piatich krokoch
1. Prijať
Aby sme mohli s hnevom pracovať, musíme ho prijať. Uvedomiť si, čo cítime, aby sme sa vďaka tomu nadýchli a rozhodli sa, čo ďalej. Ak chceme deti naučiť, aby dokázali prijímať vlastné emócie, musíme v prvom rade my prijímať tie ich. To znamená nesnažiť sa im hnev vyhovoriť alebo ich presviedčať, že sa nemajú prečo hnevať, nebagatelizovať problém, neparodovať ani nezosmiešňovať. Dieťaťu sa jednoducho stalo niečo, čo v ňom hnev vyvolalo. Nezáleží na tom, že nám to pripadá nezmyselné a reakcia dieťaťa neprimeraná. Dôležité je ukázať mu, že ho máme radi, aj keď práve prežíva nepríjemnú emóciu, a že ju spoločne vyriešime. Je to najrýchlejšia cesta, ako sa potom dieťa naučí s hnevom pracovať samo.
Ale ako začať, keď v nás samotných detský hnev zvyčajne rozdúchava ten náš?
2. Pomenovať
Najskôr skúste pomenovať, čo sa z vášho pohľadu deje. „Vidím, že ti nejde zapnúť bunda, to ťa asi rozčuľuje, však?“ Skúste hovoriť pokojne a nehodnotiť. Najmä malé deti často ešte nevedia vyjadriť, čo ich trápi, a váš popis im pomôže lepšie pochopiť, čo sa im vlastne deje. Zároveň vás dieťa môže opraviť, ak ho nahnevalo niečo iné. Občas sa stane, že ide len o „hlúpu“ bundu, ale v dieťati sa nazbieral hnev napríklad za celé dopoludnie a pretrhla sa tak hrádza trpezlivosti. Deje sa to aj nám dospelým: ráno nestihneme autobus do práce, nefunguje kávovar, kolega nepríde na poradu a ani sa neospravedlní… a keď potom dostaneme v reštaurácii studenú polievku namiesto horúceho vývaru, vybuchneme ako tlakový hrniec.
Lenže ako na to? Dieťa sa hnevá, plače, dupe, bundu zo seba zhodilo na zem a vy sa ponáhľate na autobus…
3. Zachovať pokoj
Čím viac sa dáme uniesť vlastnými emóciami, tým menej môžeme pomôcť dieťaťu zvládnuť tie jeho. Keď cítite, že váš pokoj pomaly, ale isto dochádza, zhlboka sa nadýchnite a skúste ho znovu nadobudnúť tým, že pomenujete to, čo cítite vy. Pred deťmi sa nemusíte na nič hrať. Často stačí povedať napríklad len: „Už začínam byť nervózny, pretože nám o chvíľu ide autobus a potrebujeme ho stihnúť.“
4. Nechať emócie prejsť
Lenže sú chvíle, keď je hnev taký silný, že úplne preberie vládu nad rozumom. Potom nemá príliš zmysel robiť niečo iné, než deťom umožniť, aby ho bezpečne „vypustili“. Dôležité je, aby neublížili sebe ani okoliu. Bezpečným ventilom môže byť krik, dupanie, boxovanie do vankúša, behanie, skákanie, trhanie papiera… Niekedy pomáha zarevať ako lev, s väčšími deťmi môžete hnev nakresliť a potom ho roztrhať. Niektoré deti upokojí dračie dýchanie, pri ktorom sa nadýchnu nosom a vydychujú všetok hnev ústami, ako keď drak chrlí oheň. Iné radšej odídu na pokojné miesto ďaleko od spúšťača hnevu (ale nikdy ich tam neposielajte za trest). Uvoľnenie energie, ktorú nám hnev vytvára, je dôležité. Potláčanie emócií so sebou skôr či neskôr prinesie neblahé a väčšinou oveľa horšie riešiteľné následky.
A ak na vaše dieťa prišiel hnev práve na rušnej ulici a nedokážete ním pohnúť? Je to jedna z ťažkých skúšok rodičovstva, ale snažte sa aj tak stáť pri ňom a nevšímať si pohoršené pohľady a komentáre okoloidúcich. Možno majú aj oni práve zlý deň a nevedomky len našli ventil pre svoj nahromadený hnev…
5. Prebrať, čo sa stalo
Len čo hnev poľaví (alebo úplne odznie), je dobré sa k danej situácii vrátiť a pokojne ju s dieťaťom prebrať. Zopakovať si, čo sa stalo a čo si z toho môže odniesť. Pýtajte sa ho:
„Prečo si nahnevaný?“
„Naštvalo ťa… (doplňte)?“
„Čo by si potreboval?“
„Pomôže, keď… (a navrhnite)?“
„Vieš, čo pomáha mne, keď sa tak veľmi hnevám?“
Niekedy je to celkom jasné, ale často deti nevedia konkrétne, čo ich tak nahnevalo, a naše otázky im pomôžu zorientovať sa v celej tej nepríjemnej situácii. Deti nechcú svoj hnev o nič viac ako my, a ak im ukážeme, čo s ním, väčšinou sa k tomu pri budúcej príležitosti vrátia.
Najmä u menších detí nesmieme zabúdať ani na to, že príčinou podráždenosti a väčšej tendencie k hnevu môžu byť aj nenaplnené fyziologické potreby. Mnoho detí je nevrlých, ak sú hladné alebo smädné, choré alebo sa, naopak, hrajú na novom mieste či s novými hračkami a okolitých podnetov je na ne jednoducho príliš veľa. V takých chvíľach je lepšie najprv naplniť potrebu, pri ktorej bliká varovná kontrolka, a až potom (alebo pokojne aj na druhý deň) sa k tomu všetkému vrátiť.
Naučiť deti pracovať s hnevom nie je otázka jedného dňa. Ani jedného týždňa. Je to skúška aj pre nás rodičov. Zamyslite sa, ako to máte s hnevom vy, aký k nemu máte vzťah. Viete s ním zaobchádzať? Ako pristupujete k hnevu u vašich detí?
Buďte trpezliví a láskaví k dieťaťu aj sami k sebe. Nikto učený z neba nespadol a snaha zmeniť veci k lepšiemu je sama osebe výborným začiatkom. Uvedených päť krokov môžete využiť pri práci s akoukoľvek emóciou, je to vlastne taký univerzálny návod. Väčšina práce bude na vás, ale my vám radi pomôžeme. Či už svojimi rozprávkami a príbehmi, alebo napríklad čítaním o detskej emočnej inteligencii.
