Adelka a buchty

Zazvonilo na koniec vyučovania. Adelka a jej spolužiaci si zbalili všetky učebnice, zošity aj peračníky do aktoviek a utekali na obed. Tam ich už pri dverách privítala fantastická vôňa.

„Mňam, dnes sú dukátové buchtičky, moje najobľúbenejšie jedlo!“ vykríkla nadšene Adelka.

A bola to pravda. Aj keď neexistovalo žiadne jedlo, ktoré by nemala rada, buchtičky boli jej najmilovanejšie. Mamička ich dcérke robievala vždy, keď mala nejaký sviatok alebo keď bola chorá a musela ostať doma, na rozveselenie.

„V škole ich robia takmer také chutné ako doma,“ pomyslela si Adelka, keď lyžicou naberala zvyšný vanilkový krém. Potom sa s prázdnym tanierom postavila do radu na prídavok. Tie prídavky nakoniec zvládla až dva, potom jej už pani kuchárka láskavo pripomenula, že sa musí niečo zvýšiť aj ostatným.

Keď to začuli chlapci z piatej triedy, začali sa pochechtávať a jeden z nich na Adelku zvolal:

„Ešte si dáš jednu buchtičku a bude aj z teba tučná buchta, len sa na seba pozri!“

Adelka mu len vyplazila jazyk a utekala zahanbene domov. Celé dva dni sa sama trápila tou jedovatou poznámkou na svoju adresu. Na tretí deň sa pridala k mamičke, ktorá práve chystala na večeru palacinky, a zverila sa jej. Priznala, že sa bojí, že sa jej každý bude smiať.

„Mami, ja naozaj rada jem. A keď máme na jedenie niečo dobré, nedokážem prestať. Čo mám robiť?“

Mamička sa zamyslela: „Adelka, všetci musíme jesť, aby sme mali energiu na učenie, na hranie a na pohyb. A jeme aj preto, že nám to skrátka chutí. Nie je nič zlé na tom, ak niekto rád je. Ale máš pravdu, že musíme myslieť aj na svoje zdravie. Príliš veľa nezdravého jedla a málo pohybu nám škodí. Ak chceš, poď mi pomáhať v kuchyni. Naučíme sa, čo je zdravé a čo menej…