Princezná umelkyňa

Kdesi ďaleko ležalo maličké kráľovstvo. Nad ním sa klenul okrúhly kopec a na tom kopci stál vysoký hrad. A z toho hradu, z vrchného okna najvyššej veže, hľadela nadol zachmúrená dievčenská tvár. Patrila princeznej Kamile. Nebolo jej práve do skoku. Sledovala svoje tri sestry, ako sa spolu prechádzajú po nádvorí, a chcelo sa jej plakať.

Kamila bola najmladšia zo štyroch dievčat. Staršie dievčatá sa spolu kamarátili, ale ona medzi ne pre veľký vekový rozdiel nikdy nezapadla. Vždy bola pre ne malé dieťa. Aj teraz, keď už povyrástla, si radšej vyšli na prechádzku bez nej.

Jej dospelé sestry sa teraz zišli doma, pretože kráľ usporadúval každoročný hradný bál. Bola to veľká slávnosť, na ktorej sa mal objaviť každý, kto niečo znamenal. Lenže Kamilu nepozvali. Vraj je na to príliš nevyzretá, divoká, jednoducho dieťa. Pri tej myšlienke si len povzdychla.

Trochu divoká možno je, to áno. Kamila alebo Kami, ako jej hovorili, vždy rada spievala, smiala sa a vtipkovala. Ale dostalo sa jej rovnakej výchovy, akou prešli jej sestry. Vie, aký použiť príbor, kedy má vstať, kedy nemá hovoriť a kedy je nevhodné sa smiať. Dokáže tancovať aj konverzovať. Prečo jej teda nikto neverí, že to zvládne?

Mladá princezná ešte chvíľu hľadela z okna, ale bolo jej pri tom príliš smutno. Vrátila sa teda k svojmu písaciemu stolu, vytiahla zo zásuvky papier a namočila brko do atramentu. Keby sa jej rodičia alebo sestry opýtali, čo rada robí, keď je sama, určite by im povedala, že najradšej zo všetkého píše. Príbehy, básničky alebo denník, jednoducho čokoľvek. S perom v ruke sa cíti ako ryba vo vode. Ale nikto sa o to nikdy nezaujímal.

Aj teraz sa jej ruka sama rozbehla po papieri.

„Milý otecko, zatiaľ čo ty sa staráš o hostí, tvoja dcéra sedí sama vysoko…