Kedysi dávno vraj rozprávali všetci ľudia široko-ďaleko rovnakým jazykom. Aké to len bolo praktické! Keby ste vysadli na ťaví chrbát a prešli celou púšťou, s každým by ste sa dorozumeli. A keby ste pri mestských hradbách stretli cestovateľov zďaleka, mohli by ste sa s nimi bez problémov porozprávať.
Všetci ľudia si rozumeli, navštevovali sa a mestá prekvitali obchodom. To najkrajšie spomedzi nich sa volalo Babylon.
V Babylone vládol kráľ menom Nimrod. Všetci ho poznali ako veľkého vládcu a staviteľa, ale to mu nestačilo. Nimrod túžil po ešte väčšej sláve. Chcel, aby o ňom počuli na celom svete.
A tak sa rozhodol postaviť vežu. Nie však obyčajnú. Mala to byť najvyššia veža na svete.
Svojmu ľudu dal vyhlásiť: „Poďte a pusťme sa spoločne do práce. Postavíme vežu takú vysokú, že bude siahať až po oblaky! Dokážeme to, čo sa ešte nikdy žiadnemu človeku nepodarilo!“
Babylončania sa pre túto myšlienku nadchli. Vedeli, že ich mesto je už teraz nádherné a slávne. Ale keď postavia najvyššiu vežu na svete, žiadne iné sa im nikdy nevyrovná. Stavba sa mohla začať.
Postaviť takú obrovskú vežu nie je jednoduché. Všetko treba najprv poriadne naplánovať a pripraviť. Ale sebavedomí Babylončania ani okom nemihli. Sú predsa najlepším mestom na svete. Určite to zvládnu!
Najskôr nakreslili, ako bude veža vyzerať, a dohodli sa, na ktorom mieste bude stáť. Zblízka aj zďaleka nosili tehly, kopali základy, budovali lešenia. Veselo si pritom spievali, aby im práca šla odruky.
Deň čo deň kládli stavbári jednu tehlu k druhej. Jeden rad tehál, potom ďalší, ďalší... a veža pomaličky rástla. Najprv bola vysoká ako okolité domy. Zakrátko dosiahla výšku kráľovského paláca. Netrvalo dlho a vyrovnala sa majestátnym kopcom na obzore.
Každé ráno, keď sa Babylončania zobudili, nezaujímalo ich nič iné ako veža. Bola…