Ako išla ropucha žiadať o dážď

Kedysi dávno sa vo Vietname prihodila veľmi nemilá vec. Všade zavládlo veľké sucho. Bolo také neľútostné, že celá zem popraskala, všetky kvetiny, kry i stromy vysychali a zvieratá aj ľudia trpeli nevýslovným smädom. Dlhé štyri roky nespadla na vyprahnutú pôdu ani kvapôčka.

Keď sa už takto nedalo viac žiť, jedna ropucha sa rozhodla, že vyrazí hore na nebesá, aby povedala bohom, čo sa deje. Postavila sa pred ostatné zvieratá a riekla: „Pôjde niekto so mnou?“

Zo zástupu smädom utrápených zvierat vystúpil krab: „Ja sa k tebe, ropucha, pridám!“

„Ja tiež,“ ozvalo sa zabzučanie a na krabov pancier zosadla včielka.

„Počítajte aj so mnou,“ vykročila dopredu líška.

„A so mnou,“ zabručal medveď.

„Pôjdem aj ja!“ zareval mocným hlasom tiger.

A tak hneď na druhý deň vyrazilo šesť priateľov na cestu. Šli a šli, až konečne zastali pred nebeským palácom. Pri jeho bráne stál obrovský bubon.

Ropucha si ho všimla, a tu jej skrsol v hlave nápad.

„Krab, schovaj sa tamto do nádrže s vodou,“ poprosila kraba, „a ty, včielka, ukry sa sem, za dvere. Vy ostatní počkajte opodiaľ, kým vás nezavolám.“

Potom ropucha schytila paličku a udrela do bubna tak silno, že jeho dunenie sa rozľahlo široko-ďaleko.

Keď to najvyšší boh začul, vyslal boha hromu, aby zistil, čo je to za rámus.

Boh hromu hlásil: „Pane, pred bránami nie je nikto… len malá ropucha, ktorá udrela do bubna.“

To boha rozhnevalo – čo mu má obyčajná žaba čo búchať do bubna pred bránami a rušiť tak jeho pokoj? Poslal teda páva, aby ropuchu zahnal preč.

Ale len čo páv vyšiel, skočila mu po krku líška a zahrdúsila ho. Na pávovu ochranu vybehol z nebeských brán pes. Než však stihol líšku dostihnúť, zastavil ho obrovský medveď.

Hlavný boh bol zúrivosťou celý bez seba. Prikázal…