V žiadnej dedine kedysi nesmeli chýbať krčmy. V tých krčmách boli krčmári a tí predávali ľuďom pálenku. Ľudia sa pálenky ponapíjali a potom robili balamutu. A tak sa ľud rozhodol všetkých krčmárov povyháňať, aby viac ľuďom škody nerobili.
Krčmári sa preto túlali po kraji, blúdili kade-tade a nevedeli, kam sa podieť. Jedného dňa stretli mládenca a spýtali sa ho: „Ktože si?“
„Ivanko. A vy ste kto?“
„My sme krčmári. Vyhnali nás za to, že sme pálenku predávali a zle ľudom robili. Hľadáme miesto, kde by sme si mohli nové krčmy postaviť. Poď k nám do služby a pomôž nám. Budeš nás vodiť, aby sme tu nezablúdili.“
Ivanko prikývol, že pôjde. Ale v duchu si pomyslel: Tak týchto krčmárov z jedného kraja vyhnali a oni sa chcú inde usadiť a ďalej škodu ľuďom robiť? To nemôžem dovoliť! Veď ja im ukážem, čo sa patrí! A tak ich začal vodiť, ako ho požiadali.
Vodil ich celý deň a k večeru ich zaviedol do lesa. „Tu prenocujeme,“ zavelil Ivanko.
„Tu? Na zemi? Bez periny?“ začudovali sa krčmári.
Ivanko sa poobzeral navôkol, kde by zohnal perinu, až mu zrak padol na mravenisko. Ukázal naň: „Tu máte perinu. Ľahnite si tu a spite.“
Krčmári počúvli. Keď mravce začuli, že im ktosi ľahol na ich dom, povyliezali a poďho na krčmárov. Lozili po nich a štípali, a krčmári sa mrvili a funeli ako kone. Keď sa to už nedalo vydržať, povyskakovali na rovné nohy. S krikom sa rozutekali do všetkých strán, až sa stratili. Celú noc blúdili strašným temným lesom a Ivanka nevedeli nájsť.
Ivanko si v noci odpočinul a ráno sa pobral ďalej. Odrazu zbadal na ceste pred sebou voz s polámaným kolesom. Vyhrnul si rukávy a poďho voz opraviť. Keď bola práca hotová, znenazdajky sa…