„Otík, večera je na stole!“ zavolala mamička z kuchyne. Otík ju počul, ale musel ešte nutne dostavať zo stavebnice helikoptéru s motorčekom. Stále sa mu to nedarilo, ale nechcel sa vzdať. Mamička veľmi dobre vedela, že keď je Otík zabraný do práce, len tak čosi ho nevyruší. Ale aj tak sa trochu hnevala, pretože krupicová kaša chladla na stole a pomaly sa blížil čas ísť spať.
Po chvíli sa vo dverách do kuchyne objavil Otík s helikoptérou. Usmieval sa od ucha k uchu a pokrikoval tak radostne, až mu okuliare padali z nosa:
„Mami, podarilo sa mi to! Pozri, vďaka motorčeku sa jej naozaj točí vrtuľa!“
Kým si chlapec sadal ku stolu, mamička sa zamyslela. Pretože bol Otík veľmi bystrý, v škole ho často preraďovali do vyššej a vyššej triedy. Tak postupne strácal všetkých kamarátov, ktorých stretával. Možno preto trávil väčšinu času doma sám. Poradila sa preto s Otovým ockom, kde by mohol Otík nájsť nových kamarátov.
Ocko si spomenul na športový krúžok:
„Môj kolega z práce má syna, ktorý hrá tenis,“ navrhol Otíkovi. „Nechcel by si to tiež skúsiť?“ Keďže Oto súhlasil, ocko ho čoskoro doviedol na prvý tréning.
Oto si tenis naozaj obľúbil. Čoskoro chodil trénovať aj štyrikrát týždenne a konečne mal okolo seba skupinu kamarátov. Jediné, čo ho občas trápilo, boli okuliare. Bez nich by v škole nevidel na tabuľu a určite by netrafil do loptičky. Skrátka, nezaobišiel sa bez nich. Okuliare mu ale kĺzali z nosa, tlačili ho a dosť často sa mu zahmlievali. Nič sa ale nedalo robiť. Otík bol tak či tak zvyknutý nevzdávať sa.
Otík odohral veľa tenisových turnajov a veľa ich aj vyhral. Potom ale začal študovať na vysokej škole. V takej škole človek trávi naozaj veľa času a tak Otovi neostával čas na nič iné. Oto študoval naozaj zaujímavý odbor –…