Kedysi dávno žila vo Flámsku jedna stará žena. V celom okolí ju dobre poznali, lebo nikto nebol taký nešťastný ako ona. Nebola bohatá, to veru nie, ale našlo by sa aj veľa chudobnejších ľudí než ona. No ona sa stále trápila: „Prečo len nemám viac peňazí? Ako len budem ďalej žiť?“
Trápila sa, či nepríde búrka alebo sucho. Bola smutná, keď sa jej ľudia neprihovorili, ale aj keď ju oslovili. Jednostajne sa súžila, či sa nestane niečo zlé. Preto jej ľudia dali prezývku Trápenie.
Táto žena mala vo dvore jeden jediný strom. Bola to jabloň, ktorá rodila utešené červené jabĺčka. Ona z nej však nemala ani trochu potešenia. Trápila sa, či jablká tento rok dozrejú. Keď dozreli, trápila sa, či ich neobije vietor alebo krupobitie. A keď šťavnaté jabĺčka odolali aj búrkam, robila si zase starosti, ako ich všetky oberie. A tak deň čo deň iba chodila, obzerala a ani jedno jablko nezjedla.
Keď však jedného dňa žena vyšla na priedomie a jabloň si obzrela, niečo sa jej nezdalo.
„Vyzerá to tak, že niekto kradne jablká z mojej jablone.“ A naozaj – jabĺk bolo o čosi menej než obyčajne.
Od toho dňa sa žena začala trápiť ešte aj pre zlodejov. Nenápadne vykukovala spoza záclon, či niekoho nezazrie. Zdalo sa jej to, alebo počula potmehúdsky detský smiech? Neutekal to niekto popod oknami? Akokoľvek sa snažila, nevedela zlodejov dolapiť. Ale každé ďalšie ráno bolo jabĺk menej a menej. A žena ešte stále ani jedno nezjedla.
Raz k žene zvanej Trápenie zavítal neznámy pocestný. Keď mu otvorila, zbadala, že je to vráskavý, bradatý starček. Bol bosý a staré roztrhané oblečenie na ňom len tak viselo.
„Dobrý deň prajem, dobrá žena,“ pozdravil, „mohol by som vás poprosiť aspoň o kôrku chleba?“
Žena mala dobré srdce a bolo…