Marián Dyno Burič
Snehuliak
Deti na ulici sa posmievajú súrodencom, ktorí sa od ostatných líšia výzorom. Keď to zbadá snehuliak, odrazu ožije a deťom vysvetlí, že tak ako snehuliaci, aj ľudia vyzerajú rôzne – a vonkoncom to nie je dôvod na posmech.
Na opadanom strome sedel
Vonku nebolo ani živej duše. Havran sa už nevedel dočkať, kedy ulice rozveselí detský smiech a výskanie. Znudene pozoroval, ako sa vietor pohráva so zvyškami opadaného lístia na chodníku, keď vtom mu na zobák spadla prvá snehová
„Rýchlo! Nesmiem meškať ani minútu!“ poskakoval veselo.
Konečne prišla jeho chvíľa. Elegantne sa zniesol do neďalekého krovia a pár minút sa v ňom horúčkovito
Keď havran opäť vzlietol k oblohe, v pazúroch držal starý, ošúchaný cylinder. Pachtil sa s klobúkom na okraj mesta, do polí. Medzitým sa poriadne rozsnežilo a v chumelici nebolo vidieť ani
Havran sa pomaly spustil k zemi, priamo k bielemu panákovi. Tam vysypal obsah cylindra na zem a dal sa
„Už som sa bál, že sa tento rok nedočkám,“ žartom vyčítal havran snehuliakovi, ktorý mu práve ožíval pod rukami, teda skôr pod zobákom.
Snehuliak na neho žmurkol svojím novučičkým
Havran šťastne zakrákal a položil snehuliakovi na hlavu cylinder. Snehuliak pokýval čerstvo rozhýbanými…