Rupert Horenos makal na nočných zmenách vo hvezdárni a jeho obrovským šťastím bolo, že robil to, čo ho naozaj bavilo. Počas pracovnej doby skoro stále pozoroval hviezdy. Povráva sa, že vo hvezdárni mali strešné okno dokonca aj na záchode, aby Rupertovi náhodou niečo neuniklo ani počas jeho životne dôležitej prestávky.
„Hmm, dnes je to šupa. Obloha je čistá ako krištáľové sklo a hviezdičky sa trblietajú. Jedna radosť byť v práci,“ pochvaľoval si Rupert Horenos, ktorý mal väčšinu každej pracovnej zmeny hlavu vykrútenú dohora tak, že mu len nosné dierky trčali. „Ten vesmír je taký prenádherný. A možno je naozaj nekonečný…“ uvažoval nahlas.
S vytočenou hlavou pozeral na nebo, kráčajúc popod otvorené strešné okno hvezdárne, keď vtom sa potkol o predlžovací kábel pripojený k rýchlovarnej kanvici. Strmhlav letel priamo na obrovský hvezdársky ďalekohľad.
„Zle je!“ ohodnotil momentálnu, nie práve lichotivú situáciu pavúk Servus, ktorý býval v kúte nad ďalekohľadom.
Vždy, keď sa dalo, spustil sa na svojej pavučinke k šošovke, aby si aj on trošku popozeral vesmírček. Aj jeho lákalo nekonečno. Rád by totižto niekedy utkal nekonečne dlhú pavučinu, a možnože by siahala až do vesmíru.
„Pomoc, rataaa!“ zreval pavúk Servus, držiac sa ďalekohľadu, ktorý sa po náraze Ruperta Horenosa naklonil aj so svojím statívom a narazil celou silou do steny. Ba ešte aj kus omietky odlúplo. Sklenená šošovka ďalekohľadu sa vylúpla a spolu so Servusom sa kotúľala po dlážke hvezdárne.
Rupert Horenos utrpel pracovný úraz ako vyšitý. Otrasený z tvrdého nárazu mal pred očami toľko hviezdičiek, koľko ešte nikdy v živote nevidel.
„Takto tie hviezdičky iste nespočítam. Žeby ich bolo nekonečne?“ zalamentoval si, ležiac znenazdajky na zemi, keď vtom sa do hvezdárne dovalila druhá zmena, teda konkrétne ďalší expert na pozorovanie hviezd – Kvetoň Dolebrada.
„Sánka dole, kámo!“ zahlásil Dolebrada pri pohľade na kolegu rozčapeného na…