Na čistinke pri lese sa zelenala lahodná trávička. Práve ju s chuťou spásalo malé stádo jeleňov. Bol tam otecko jeleň, mamička laň a niekoľko mladých jelenčekov. Medzi nimi stál i ten najmladší, so smiešnym menom – Kopýtko.
Kopýtko sa práve zahrýzal do šťavnatého trsu trávy, keď vtom ho pichlo v zube tak, až mu vyhŕkli slzy. Ojój, to bola bolesť! V zelenom poraste bol totiž schovaný tvrdý kameň, do ktorého Kopýtko zahryzol. V zúbku mu to zaškrípalo, zapraskalo a bolo po dobrej nálade.
„Au, to bolí!“ nariekal hlasno jelenček a poskakoval dookola. „Asi som si vylomil zub!“
„Ach jaj, budeme musieť navštíviť pána doktora Bobra, aby sa ti na to pozrel,“ vyhlásila mamička laň.
V tej chvíli jelenček celý zdrevenel. Cítil, že sa mu srdce rozbúšilo ako opreteky.
„Pána doktora Bobra? Toho s tými veľkými kliešťami?“ opýtal sa nervózne.
„Áno, má aj kliešte,“ pripustila mamička. „Ale nemusíš sa báť, pán doktor tu nie je na to, aby ti ublížil, ale aby ti pomohol,“ chlácholila ho. To však malého jelenčeka vôbec neupokojilo. Dostal taký strach, až sa mu úplne roztriasli kolená. Hlavu mu zaplavil zmätok.
„Ale mňa to už vlastne ani nebolí,“ skúsil mamičku oklamať.
No mamička sa nedala: „Kopýtko, ty máš z pána doktora strach, však?“ spýtala sa. Kopýtko len mlčky prikývol.
„To je normálne, že sa bojíš. Ešte nikdy si u pána doktora nebol. Mám však jeden nápad, ktorý by ti mohol pomôcť ten strach prekonať.“
Mamička zaviedla Kopýtka späť domov. Podala mu pastelky a prázdny papier.
„Čo keby sme spolu skúsili namaľovať obrázok pána doktora? Nakreslíme ho napríklad, ako sa usmieva? Môžeš mu primaľovať aj niečo, čo ťa rozveselí – tak, aby si sa ho nemusel báť a aby nevyzeral strašidelne,“ poradila mu. Kopýtko sa pustil do kreslenia. Najprv nakreslil pána Bobra…