Láske na stope

Pršalo. Na okno šatne dopadali ťažké dažďové kvapky a lomcoval ním prudký vietor. Violka si s ockovou pomocou natiahla cez hlavu pršiplášť žltý ako slniečko. Ona sama však vyzerala smutne ako tie šedivé mraky na oblohe.

„Violka, trápi ťa niečo?“ pohladil ju ocko po líci.

Dievčatko chvíľu mlčalo, nevedelo ako začať. Potom naňho neisto uprelo očká: „Ocko, máme u nás doma lásku?“

„Ako ti to napadlo?“ zaujímalo ocka.

„Vieš, dnes sme sa v triede rozprávali o láske. Pán učiteľ hovoril, že slávime aj sviatok lásky. Kajka si vraj vtedy na okná v izbe nalepí srdiečka a Teo povedal, že ich ocko nosí mamke kopu ruží, a... A ja vlastne neviem, čo to láska je. Keď nemáme doma ruže ani srdiečka, kde tá láska môže byť?“

„Čo keby sme sa zahrali na detektívov?“ usmial sa ocko. „Na detektívov? Ako?“ Violku to okamžite upútalo.

„Budeme hľadať lásku!“ zvolal ocko, veselo schytil dcérku do náručia a vybehol do dažďa.

Doma Violku usadil na pohovku a prikryl ju mäkkučkou dekou, aby sa zahriala. „Prvá stopa!“ vyhlásil. „Keď máme niekoho radi, teší nás, keď sa o neho môžeme starať a pomáhať mu. Preto tiež prichystám čaj pre mamičku, každú chvíľu sa vráti z práce.“

„To je druhá stopa, však?“ zajasala Violka. Hra sa jej začínala páčiť – vyzeralo to, že by láska predsa len mohla bývať aj u nich.

Ocko prikývol: „Ľuďom, ktorých máme radi, občas pripravíme malú pozornosť alebo prekvapenie.“ Potom odbehol do kuchyne. Vtom sa ozval zlovestný zvuk, ako keď na podlahu dopadne niečo krehké. Mamičkin najobľúbenejší hrnček!

Violka zatajila dych. Mamička zo žiadneho iného hrnčeka nepila – veľmi sa jej páčili tie fialové kvietky, ktoré zdobili jeho bucľaté telo.

Hneď nato zašramotil kľúč v zámke. Veď ocko ani nestihne hrnček zlepiť!

Keď mamička…