V našom meste bývala jedna malá Lara. Rada o sebe hovorila, že je tajná agentka. To preto, že stále nosila v uchu špeciálne slúchadlo. Presne ako tajní agenti vo filmoch! Dotkla sa slúchadla prstom a do hodiniek rozprávala ako do vysielačky.
To slúchadlo bolo naozaj špeciálne. No ani náhodou nebolo pre tajných agentov, ale pre deti, ktoré nepočujú – tak ako Lara. Teda, na jedno uško nepočula vôbec a na to druhé aspoň troška. Ale všetky ostatné veci videla, cítila a robila rovnako ako iné deti, alebo aj lepšie. Keby ste videli, akú opicu nakreslila, tak by ste jej akiste závideli talent! A keď počítala tretiacke príklady, Samo aj Tomáš od nej odpisovali, lebo ich mala všetky správne.
Lenže keď išli deti von, s Larou sa nikto nechcel hrať. A to práve preto, že nosila v uchu ten divný strojček. Pritom to nebola žiadna veľká ušná trúbka, akú mali ľudia pred dvesto rokmi! Šikovní vedci vymysleli novučičký digitálny strojček. Bol malý, lesklý a fungoval vskutku výborne. Lara si doma púšťala pesničky, tancovala a spievala. Lebo s tým načúvacím strojčekom vynikajúco počula.
Ale vždy, keď sa chcela hrať s ostatnými deťmi, Samo sa jej posmieval a kamarátov ťahal od nej preč. Vykrikoval na ňu: „Strojčeková Lara je tuuu! Utekajme!“
A všetky deti pišťali a razom sa rozutekali.
„Nie som žiadna strojčeková Lara, som tajná agentka!“ kričala Lara za nimi.
Takto deti celé dni pobehovali po vonku. Len Tomáš vždy bežal o čosi pomalšie a na Laru čakal, aby nebola taká sama.
Deťúrence práve šantili na ihrisku. Za ihriskom boli záhrady, nuž a v jednej zo záhrad rástli čerešne, a tak sa vybrali trocha si z nich nazbierať.
Po chvíli boli všetci zababraní od čerešní, keď zrazu Samo vykríkol: „Fuuuj, ucholak! Vlezie nám do ucha! Utekajme!“
Ucholak je chrobák, ktorý…