Jablkový koláč

Tomi prišiel jedného dňa zo školy celý uplakaný. Hoci sa mamička vypytovala, čo sa mu stalo, len mlčal. Nechcel jej prezradiť, čo ho tak rozľútostilo. Keď išla chystať jablká na koláč, privliekol sa zo svojej izbičky a mlčky ju pozoroval.

„Tomík, čo sa deje? Tebe sa dnes v škole nepáčilo?“

Tomi stále nič nevravel. Mamička umyla jablká a čupla si k nemu. „Nechceš mi pomôcť s koláčom?“ pohladila ho po ruke. A tak sa spoločne pustili do práce. Umyté jablká ošúpali, zbavili jadrovníkov, nakrájali na plátky a naskladali do formy na pečenie.

„Vieš, mami, v škole sa mi dnes smiali, že mám čiernu kožu...“ osmelil sa nakoniec Tomi, keď ukladali plátky jabĺk jeden vedľa druhého. Z očí sa mu začali kotúľať ďalšie slzy.

„Ty môj chlapček,“ privinula si ho mamička.„Vieš čo? Pozri sa na tieto jabĺčka.“

Tomi nerozumel. Jablká? Veď sa mamičke práve zveril s vecou, ktorá ho tak trápila. Prečo hovorí o jablkách?

„Napríklad tento plátok,“ vzala mamička do ruky jeden kúsok jablka z formy, „akú mal šupku?“

„Neviem,“ hlesol Tomi. Pamätal si, že jablká, ktoré mamička priniesla z pivnice, neboli rovnaké. Niektoré boli červené, iné dozelena alebo zeleno-žlta. Ich farbe však nevenoval pozornosť.

„Myslíš, že je sladké? Alebo skôr kyslejšie?“

Tomi to tiež nevedel. Veď tie ošúpané plátky vyzerajú všetky navlas rovnako.

„S ľuďmi je to niekedy ako s jablkami,“ vysvetlila mamička. „Ak ich posudzuješ podľa vonkajšej šupky, je to jasné – toto jablko je červené, tamto zelené, ďalšie žlté. Ale ak sa dostaneš pod povrch, ak prestaneš dbať na to, akú má ktorý človek bundu, čiapku alebo trebárs i farbu kože, zistíš, že na tom vlastne vôbec nezáleží. Čo je dôležité, to sa ukrýva vo vnútri. Niektoré jablko je sladučké, iné trpké. A presne tak aj ľudia sú povahovo rôzni.…