Po záhrade sa potuloval malý ryšavý kocúrik menom Tulák. Nemal, ako sa hovorí, do čoho pichnúť. Chvíľu sa hral s kúskom špagátu, chvíľu len tak hlivel, ale aj to ho čoskoro prestalo baviť. V záhrade sa za celý deň neozval jediný krok, nepohol sa jediný lístoček. Kocúrik chcel zúfalo niečo robiť. Prial si vzrušenie! Prial si akciu! Namiesto toho sa zdalo, akoby azda celá dedina zaspala.
Bezcieľne sa prechádzal po plotoch domov sem a tam, keď tu zbystril. U susedov majú na latkách porcelánové hrnčeky na ozdobu. Konečne niečo zaujímavé!
Šiel si ich teda prezrieť zblízka. Chvíľu ich sledoval, chvíľu oňuchával. Potom na jeden z nich siahol labkou. „Čo by sa stalo, keby som doň štuchol?“ položil si otázku, ktorá skôr či neskôr napadne každej mačke tvárou v tvár hrnčeku. Príliš dlho nerozmýšľal, len sa zachichotal popod fúzy a zhodil hrnček na zem.
Ten sa s veľkým rámusom rozbil hádam na tisíc kúskov. „Konečne nejaká zábava!“ mňaukol Tulák veselo.
„Čo sa to deje? Ideš preč!“ vybehla susedka rozzúrene z dverí. Kocúrik to nečakal. Od úľaku zvreskol a vzal nohy na plecia. Len tak-tak unikol rane poriskom od metly.
Vo vedľajšej záhrade v drevenej búde zatiaľ podriemkaval veľký čierny pes menom Čert. Pred chvíľou sa vrátil z prechádzky a teraz si užíval, ako mu nežné zlaté jesenné lúče šteklia nos. Svet okolo seba vnímal len na jedno ucho.
Keď tu zrazu sa do tichého spevu vtákov ozval zvuk rozbíjajúceho sa porcelánu, výkrik, tresknutie a zbesilé mačacie mraučanie.
„Ach jaj, mačacie dieťa má problém. A mám po spánku!“ vzdychol si Čert a začal sa stavať na nohy. A naozaj. Kým si pes natiahol svoje mohutné telo, už mu na streche búdy pristál malý zelenooký kocúr s ryšavým kožuchom.
„Nazdar, drobec, čo si to…